dionea

      Nemôžem stále myslieť len na to, ako ma svet bolí, tak radšej hodím ďalších pár kamienkov do studničky spomienok, aby som nezabudla, že sa (možno) oplatí žiť...
     V poslednom čase ma teší čoraz menej vecí, ani neviem, prečo...dnes som na chvíľu nazrela do detských dušičiek, rozprávali sme sa o priateľstve. Keď hovorili o svojich priateľoch, usmievali sa, nech hovorili čokoľvek (čo má kto rád, čoho sa bojí a z čoho je smutný), ich kútiky zostali zavesené na lícach a oči im žiarili šťastím...označovali sa za kamarátov a priateľov navzájom (vracali si lichôtky), chvíľami som nepočula alebo sa započúvala do ich úsmevov?...boli také čisté, nevinné...
   Doniesli si na hodinu zeleného kamaráta, húseničku...prechádzala sa po čítanke a jemnými chĺpkami šteklila prsty mojich maličkých...videla som v nich deti, ktoré sa majú radi, aj keď ich priateľstvá práve prechádzajú zvláštnym obdobím, sú totiž veľmi krehké...boja sa húseníc.
     Starší študenti zase zažili jeden z mojich experimentov, na chvíľku som mala pocit, že sa vydaril...ale o láske a jej úskaliach je ťažké rozprávať nahlas...tak sme nechali prehovoriť Jesenského a jeho poéziu...chcela som im čítať slová zamilovaného muža, no rozhodla som sa prenechať im túto úlohu...predsalen, z úst muža vyznievajú vyznania skutočnejšie, inak...na pomoc mi prišiel aj Chopin a jeho klavírne skladby ako podmas, ktoré som im pustila ako pozadie...
   Zrazu sa jeden z mojich študentov, vysoký, obrovský, nemotorne vyzerajúci  chlapec s ryšavými nepoddajnými vlasmi, premenil na studnicu nežností...jeho hlas sa šíril triedou, na chvíľku všetci stíchli, naozaj len na krátky okamih a uverila som mu, uvedomila si, aké je krásne, keď si ľudia vyznávajú lásku...
      Bolo to veľmi zaujímavé a možno som počula niečo iné, ako všetci ostatní...