dionea

     Asi pred dvoma týždňami, sme boli s wewe na krajskom kole v prednese rozprávky na Zvolenskom zámku...tešila som sa na náš spoločný výlet, pretože to bola pravdepodobne posledná možnosť, ako sa spoločne uliať zo školy a pritom byť spolu. Chcela som ju počuť recitovať a byť nablízku...možno poslednýkrát...v profesii učiteľa
    V priebehu recitácií detí z celého kraja do svadobnej miestnosti zrazu vstúpila ona. Staršia žena, podopierajúca sa o paličku, s okuliarmi na nose a športovou červenou taškou cez prsia, visela jej na pravom boku...sledovala som ju očami, keď prechádzala miestnosťou (kým všetci ostatní v tichosti sledovali recitujúcich) a presviedčala samu seba, že ju poznám, že sa nemôžem mýliť a je to ONA...moja externá pani učiteľka - Anna Kuzmová (myslím, že bola producentkou, vždy keď v záverečných titulkoch Priateľov počujem jej meno, spomeniem si na ňu).
     Zverila som sa so svojou dilemou aj wewe a zaumienila si, že ku nej cez prestávku pôjdem a opýtam sa, nemohla som dopustiť, aby odišla bez toho, aby som ju neoslovila. Stála a rozprávala sa s dvoma malými dievčatkami a ja som naberala odvahu priblížiť sa k nej. Na našej škole (bol to umelecký gympeľ) viedla hodiny dejín filmu a dramatický krúžok, do ktorého som síce nechodila (ja som totiž kreslila), ale mala najlepšie info od mojej spolubývajúcej z intráku - Janky Jackovej. Anna aj Janka boli z Bratislavy, Janka večne nadávala na zaostalú Bystricu a vo svojej nemotornosti bola rozkošná a Anna nás učila inak ako ostatní učitelia, pamätám si len nejaké fluidum okolo jej osoby, ktoré vo mne zanechali spomienky na jediný rok, ktorý nás učila, no možno ma práve ona naučila myslieť inak, ako sa očakáva.
     Pristúpila som k nej a tuším koktajúc som sa predstavila a pripomenula, opýtala, či nie je náhodou tou a tou osobou, ktorá ma kedysi učila. Hneď si spomenula a rozžiarila sa jej tvár. Vraj stráca zrak a dobre nevidí, je tri roky na dôchodku a pomáha svojim zverenkyniam v príprave na recitačné súťaže. No vzápätí oživila spomienky na náš triedny výlet (o ktorom som hovorila aj wewe, kým sme ju sledovali). Hrali sme tam totiž dramatické hry, ktoré sme si sami vymysleli a všetky sa skladali len z jednoslabičných slov, dokonca niektoré z nich ešte stále má a ja nepochybujem o tom, že aj tú našu. Nikdy na to nezabudnem a zdá sa, že ani Anna :)
     Dokonca nás s Jankou pozvala aj do BA, ku sebe, ak by sme mali hocijaký problém, bola ochotná nám pomôcť. Odvtedy ubehlo trinásť rokov. Janka mala hviezdne plány, chcela sa stať herečkou, naše cesty sa však bohužiaľ rozplietli a dnes vôbec netuším, čo sa s ňou stalo, ako žije, kde býva...hm.
    Chcela som tam len tak stáť a počúvať ju, vdychovala som do seba cigaretový pach, ktorý z nej sálal a vôbec mi nevadil, skôr mi pripomenul staré časy, pekné spomienky...
     Na tej súťaži som stretla aj inú osobu z rovnakého prostredia. Irinu, v tej chvíli kameramanku, namierila na mňa kameru z druhej strany miestnosti a usmiala sa, ja zase na ňu :)) spoznali sme sa...robí si bakalára z dokumentaristiky a predtým už tuším niečo dokončila, je o rok mladšia ako ja. Pamätám si akoby to bolo dnes, že som jej mamine nakreslila portrét, s ktorým som nebola celkom spokojná, ale jej sa páčil. S ňou sme sa tiež príjemne porozprávali a pospomínali na strednú školu...ach jo

tak som vďaka kúzlu rozprávok, ktoré deti v celom zámku prednášali, mohla zažiť tú svoju, o stretnutí po mnohých rokoch, akoby sa švihnutím čarovného prútika vrátil čas, akoby  som znovu prežívala všetky vône, chute, tajomstvá a dobrodružstvá strednej školy...

pekný slnečný dník vám prajem všetkým :-*

vaša diuša ;-)