dionea

     Bola som doma. Zašli sme do Maďarska kúpiť postieľku pre malého. V poslednej dobe tam chodí strašne veľa Slovákov, pretože je tam lacnejšie. Vždy keď sa vrátim domov, stretnem sa s ľudskou biedou. Osobne. Pochádzam totiž z chudobného kraja, kde si ťažko nájdete slušnú prácu, v ktorej vás nechcú zodrať za minimálnu mzdu. Aj moju budúcu švagrinú chcú zamestnať. Zatiaľ na čierno, čo vôbec nie je podľa jej predstáv, ale potrebuje peniaze ako každý iný človek. Ona a moja teta, ktorá je tiež bez práce, prežívajú nezamestnanosť veľmi zle. Teta nezaspí bez práškov, aj keď prácu stratila len pred dvoma mesiacmi, no vyžiť zo 70 euro je dosť náročné a švagriná sa kvôli vlastným výčitkám občas háda so svojím okolím, najbližšími, mojím bratom.
    Teta šla do Maďarska s nami. V aute si počítala peniaze, ktoré mala v igelitovom vrecúšku, dobre vraj bez okuliarov nevidí, tak som jej lúštila, aké peniaze to tam vlastne má, raz to bol šiling, potom marka, sem tam forint, bolo mi nevoľno, keď som si uvedomovala, ako na tom je a neuveriteľne nepríjemné pre mňa bolo to, keď sa ma pýtala na naše mesačné výdavky za bývanie (sú desaťnásobne väčšie ako jej celý príjem). Nerobila to kvôli vzbudzovaniu ľútosti, len zo záujmu. V stánku s lángošmi jej vrátili nejaké peniaze s tým, že už neplatia. Hneď v aute mi ukazovala rozhrýznutú šlapku od psa (iné asi nemala), ktorého chová vo svojom obrovskom dome, spáva na gauči v obývačke, jednoducho, veľmi ho rozmaznáva. Neskôr mi dokonca opisovala, ako mu pomáhala s vylučovacími potrebami, bol totiž natoľko chorý, že sa sám nedokázal ani...je na neho veľmi naviazaná, pretože v podstate žije sama. Samotný dom je krásne prerobený, zateplený, strecha nová, vyleštené nalakované parkety, luxusný nábytok z Nemecka a Rakúska, ktorý naznášali jej manžel so synom, obrovská plazma v obývačke...len...ona sama si nemá za čo kúpiť nové šľapky, ani lístok na cestu za sestrou, ktorá býva len 20km od nej, nemá ani na chlieb (našťastie má vraj v miestom obchode známu, ktorá jej dá aj na sekeru)...Predtým pracovala ako ošetrovateľka starého páru, z ktorého zostala len žena trpiaca stareckou demenciou a snahou riadiť jej život. Namiesto 4 povinných hodín u nej pracovala celý deň, starala sa o celú domácnosť a dnes sa o nej šíria reči, podľa ktorých starú ženu okradla a ušla (vlastným deťom je táto žena ukradnutá a teta má starosť o to, či pravidelne berie správne lieky).
      Keď som sa jej opýtala, ako sa má a čo má nové, jej tvár sa rozžiarila pri odpovedi: "Mám nového priateľa!", práve toho jej stará žena chcela zakázať (kvôli veku, teta má 50 a vraj by na také veci nemala ani pomyslieť), a preto odišla, aj keď nemá z čoho žiť. Možno ste si všimli, že som spomenula aj jej manžela. Stále je vydatá, dom je napísaný na manžela, ale je to muž, ktorý si z nej urobil slúžku, chodia so synom domov raz za čas a aj to len preto, aby im vyžehlila, navarila...na Vianoce ju dokonca nejako vymkol, nemajú dobré vzťahy a v podstate žije sama, predtým šikanovaná svokrovcami, neskôr ním a starým párom.
     Ale dnes je zaľúbená, a aj keď sa za seba veľmi hanbí (pred priateľom, ktorý ani nevie, že má problémy vyžiť), konečne sa v jej živote stalo niečo pekné, veľmi jej to prajem.
     To nebolo moje posledné stretnutie s ľudskou biedou a to som bola doma len dva dni. V našej kotolni prespáva otcov kamarát. Nádenník, ktorý sa už asi trikrát liečil na Prednej Hore, vykradol kvôlli chlastu kostol a v zime takmer zamrzol vo svojom dome. Práve preto ho naši na zimu prichýlili na starej, ale teplej posteli. Berie ma ako svoju dcéru, teší sa na malého a je celý bez seba, keď ma vidí doma, pobozká ma na obe líca a zapraje všetko dobré. Je veľmi pracovitý, aj hrdý, nespáva u nás "zadarmo", všetko si poctivo odrobí a pomôže na dvore, ak treba. Zase je to človek, ktorý nemá čo do úst, je závislý len na tom, kto mu čo v dedine dá. Najčastejšie je to pravdaže môj otec, veď spolu prežili celý život. Keď som po Vianociach prišla prvýkrát domov, pýtal sa ma, či mi nevadí, že spáva v kotolni, akoby čakal na moje zvolenie.
    A to nebolo veru všetko. Chodia k nám aj dvaja chlapci, jeden je stredoškolák a druhý tuším minulý rok nezmaturoval. Otec blúdi ktovie kde a matka celý život nepracovala a dokonca ani nikdy nevyšla z domu, má možno istý druh sociofóbie. Všetci traja žijú z nejakej tisícky na mesiac. Starší syn aj robil strážnika, kým nedostavali rýchlostnú komunikáciu za dedinou, ale teraz nemá nič. Je automechanik bez práce. S bratom prerábajú autá (môj braček to berie ako koníček, dobre zarobí), sú veľmi šikovní, snáď z toho aj niečo majú, ale určite veľmi málo. Rozprával mi o nich môj otec, a tým zdôvodňoval, prečo ich pravidelne pozývajú na obed a ako hltavo a vďačne zjedia aj dva taniere fazuľovej polievky za sebou, ktorú im navarí (môjmu mužovi nechutila, ale zjedol).
     Moja mama zatiaľ pracuje v dvoch robotách, v starobinci, cez ktorý som v sobotu ráno prechádzala a všetky ženy, bezzubé, nevládne ležiace na posteliach, mi ju chválili (pravdaže po maďarsky), priali zdravé a silné bábätko, do rúk podávali čokoládky zo svojich tajných zásob. Mama mesiac brigádovala ako zdravotná sestra, len aby mi mohla dať na postieľku a vyrovnala sa tak mojej svokre na dôchodku. Nestačí jej povedať, že takéto veci nemusí robiť a že som šťastná, že ju mám.
    A ani to ešte nebolo všetko. Moja druhá teta, farmárka s obrovským pozemkom a statkom, sa s ujom rozhodli, že nebudú predávať mlieko veľkoodberateľom, ale budú z neho vyrábať domáce syry, tvaroh a predávať ho po dedinách, aj u nás. Ďalší dôsledok krízy.
     Na každom kroku som videla známky biedy, aj tej najkrajnejšej. Dokonca aj na ulici, kde sa cigánčatá preháňali na korčuliach, jedno malo pravú a druhé ľavú korčuľu. A popri nich sa preháňal mladý frajer na motorke (Honde či Suzuki?), ktorú mu kúpili rodičia.  
      
    Keď som sa muža pýtala, ako sa u nás mal, povedal, že dobre. Mama mu napiekla jeho obľúbené pagáče a bol so mnou. Väčšinou sa snažím mame pomôcť ako sa dá, no teraz ma akosi šetrí. A to sa v piatok večer ofučal, že nemáme doma čipsy a pivo k hokeju :)) Život je taký paradoxný a na jednom mieste sa dejú veci, z ktorých sa mi zastavuje mozog. A ja sa cítim bezmocná.

    Viem, že by som nemala zachádzať do konkrétností...ale inak som o týchto veciach nedokázala napísať. Netvrdím, že všetci títo ľudia nemajú žiadny podiel na tom, ako dnes žijú, ale...je mi z toho smutno. Naše susedky varia tak, že si z jednej strany požičajú cibuľu, z druhej zemiaky a pod. pričom si ju my sami kupujeme, a práve v sobotu mama dostala pár hlávok od tety, pretože sme akurát doma nemali a otec sa pýtal, ktorá susedka chce požičať. Akoby na tom záležalo...veď sme sami nemali. Až po pár dňoch si dokážem všetko utriediť v hlave a dnes som to urobila ba blogu.

snáď som vás veľmi neznechutila, prajem vám všetkým krajší deň ;)

diuša :-*