dionea

      Niekedy prídu chvíle, kedy neviete, čo ďalej. Klávesnicu zmáčajú slané kvapky stekajúce z vašej prebolenej tváre, cupitajú medzi prstami a priliepajú sa na ne, spánky sa idú zblázdniť z tej dobíjajúcej sa bolesti v hlave a Vy už neviete, či vôbec chcete ďalej žiť. Že prečo? Na dôvode vôbec nezáleží, je to nečakaný pocit, ktorý vždy príde v utajenú chvíľu, plíži sa ako dlhoprstý zúfalec, ktorý sa naťahuje za beliacimi sa zvráskavenými prsiami storočnej panny.

   Vaše bytie sa Vám zrazu zdá úplne zbytočné a nezostáva nič len premýšľať, pretože ten pocit sa Vás nehodlá zriecť a nechce odísť bez boja. Zvyčajne Vás zachráni len šťastná myšlienka, spomienka na milú chvíľku či človeka, ktorý Vám jednostaj bude trdiť, že stojí za to žiť. Ale čo vo chvíli, keď si nedokážete na nič spomenúť a na blízku nikto nie je? Zostávajú iba myšlienky vo Vašej hlave. V mojej hlave. V jej hlave. Každý ich má iné a niekedy prehovárajú bez slov a mne sa chce len kričať a plakať a ani neviem prečo. Len tak, aby preciťovaná bolesť raz za čas vyplavila všetku tieseň, ktorú dnes cítim.

  Len to vydržať, určite to prejde ako mnohokrát predtým, prečo sa to znovu vrátilo? Čo je toho príčinou? Žeby choroba, ktorá ma klátila pár dní a oddeľovala moju dušu od tela? Môže byť človek natoľko slabý, že ho zdolá pár vysokých teplôt a čítanie myšlienok nešťastných ľudí? A čo vo chvíli, keď nie som chorá a nevidím, nepočujem nič smutné? Prečo sa to neustále vracia? Prečo mám ďalej žiť? Už nevládzem a hanbím sa za to, že to tak občas cítim, ale je to tak. Som slabá, až príliž slabá.

   Dokonca aj zapnutá telka ma povzbudzuje sloganom "otvor sa druhým, ber život s radosťou", hm. Otváram sa a možno o chvíľku pocit bezmocnosti odíde a príde aj tá radosť. Sila človeka však spočíva aj v tom, že neprestáva bojovať. Veľkosť mýtického človeka vraj spočíval v tom, že napriek nezvratnému osudu riadeného bohmi sa neprestával tešiť zo života. Ani ja neprestanem, až kým ma život sám neodmietne, kým sa boží palec neotočí k zemi.

Vaša dia:*