dionea

     Dnes ako aj v iné dni som mala kopec povinností :(( fakt idem vyletieť z kože, keď si ráno pomyslím, čo všetko musím urobiť a na čo nesmiem zabudnúť...hm, tešila som sa na poobedie, kedy som chcela konečne vypnúť...počkajte ešte, nakŕmim mužíčka, bo sa bezo mňa asi nezaobíde a o chvíľku sa vrátim ;)
     Čo sa mi teda dnes stalo? Jedno moje dievčatko (nuž, takmer moje) ma pozvalo za odmenu na piknik :)) vedela som, že chystá prekvapenie a vlastne, ja som ju chcela nejako odmeniť za to, že vyhrala jednu súťaž (navyše bez mojej zjavnej pomoci). Mali sme dohodnutú zmrzlinu a nakoniec...pripravila pre mňa piknik, v skutočnosti môj prvý v živote!!! :) Opýtala sa ma, či chodím do prírody, pravdupovediac, odpovedala som automaticky, bez toho, aby som si uvedomila výnimočnosť toho, čo pre mňa chcela urobiť, zaviesť ma tam, kam (ne)chodím: "Áno, snažím sa takmer každý deň, prejsť po prírode, parkom...", a pritom bolo to pozvanie jedinečné, ešte i teraz sa usmievam a preciťujem dojmy z nášho milého posedenia :)
     Dievčatko si natlačilo do malého ruksačika kvietkovanú deku, dve dózičky, v jednej sa skrývali posekané a očistené jablká a v druhej moje obľúbené sušienky hobbitky mňam a k tomu pribalila aj vidličky, to na zelené olivy, ktoré milujem a nezabudla ani na naše vyprahnuté krky, nechýbala minerálka a dva poháre, servítky, no proste, bolo to dokonalé :)) ja som skromne pridala čokoládu, ktorú mi daroval jej spolužiak a polokyslý pomaranč od obeda.
    Musela na mňa čakať asi trištvrte hodinu na chodbe, kým som takmer všetko vybavila, vybrali sme sa do mestského parku, našli si miestečko, cestou parkom si ma ešte odfotil jeden môj študent, ktorý sa tam túlal s priateľkou (ej veru, neznášam to, aj keď je to milý chlapec, ale nechcela som si nechať pokaziť prechádzku)...a tak sme si ležali na deke, jedli a rozprávali sa :)
    Pravdupovediac, obávala som sa, že Veroniku nudím, čo už zaujímavé jej môžem povedať? Hm, no ona bola úplne skvelá, rozprávala o sebe, o všetkých, ktorých má rada, dozvedela som sa mnoho zaujímavých vecí, avšak to najdôležitejšie, čo som si uvedomovala popritom, ako rozprávala, bolo to, že je to veľmi príjemné, pozerať sa na ňu a vnímať ju..aj keby nepovedala ani len jediné slovko, vážila by som si jej prítomnosť :)
   Neskôr ju hľadala mamina (volala jej), pýtala sa pravdepodobne, kde je, odpovedala, že s kamarátkou, ktorú ona nepozná...to je asi najväčšie vyznamenanie, zrazu som omladla o uff, skoro 20 rokov. Veľmi ma potešila, možno to až tak nebolo vidieť, len som sa usmievala a počúvala, no verím, že vedela, ako sa pri nej cítim :) Je to výnimočná bytôstka a verím, že ju uvidím rásť, ach, kiež by...


chcela som len poďakovať, za Veroniku, za dnešný deň, za úsmev a príjemné pocity, pre ktoré chcem žiť :)

ĎAKUJEM WEWE ;)

Tvoja diuška :*