Na guľu ktorej hovoria Zem.
Medzi ľudí, ktorí sa naňho tešili,
a ešte pred narodením ho milovali.
Dlho čakali, tešili sa a plánovali
jeho i svoju budúcnosť.
Plánovali to, do čoho ho budú obliekať,
do akých škôl bude chodiť,
to ku komu si sadne do lavice ako prváčik,
kto budú jeho priatelia,
kedy dostane prvé auto, či prvé tučné vreckové.
Naplánujú mu celý život i dátum jeho promócii,
svadby, či smrti. Jednoducho všetko.
Á, práve sa naň pozerajú
a dávajú mu prvý cumlík.
Nakláňajú sa nad ním jeho rodičia,
krstní, tety, ujovia, sesternice a bratranci.
Usmievajú sa, štípu ho za líca a naďalej vyškierajú.
Malý človiečik rastie, ale čo to?
Veď ono nemôže chodiť!
...a človiečik rastie ďalej. Mení sa!
Veď on má tvár nepodobnú ľudskej a nemôže rozprávať!
Všetky plány troskotajú.
Dieťa sa usmieva, lenže srdcia rodičov plačú.
Zrazu je ticho, nepočuť smiech ani plač.
Tri rany revolverom a nastalo ticho.
Ticho pre nich a ticho pre nás.
Nemusia viac plakať, dieťa sa viac nebude smiať.
Zostalo iba ticho a ešte peniaze pre príbuzných.
Tých, čo sa smiali po narodení a smejú sa aj po smrti.
Ó, čo to počujem?
Aha, znova sa narodil človiečik.
Všetci sa tešia
a ono malé zvedavo čaká
na svoju budúcnosť... 
Komentáre
mas pravdu
a to si môžeš gratulovat - nestava sa mi to často :)
hm