…
Ján Kostra – Ave Eva
Nad obraz sklonený šepkám si Ave Eva
Pod srdcom krylas' ho hriešnika ktorý spieva
a ktorý kajúcne vyberá slová chvál
Ste ako piliere nádherných katedrál
ste ako liany prší z vás kvet i semä
k hriechu i k modlitbe kľaká k vám mužské plemä
žiadosťou šialené rúti sa do bahna
a trepotavým snom vylieta na rahná
Váš meč je dvojsečný a nemôžete za to
že padol samovrah že vzniká báseň táto
že niekto odchádza a píše trpký list
že iný vracia sa že iný túži prísť
že krásny vynález ste v ume rozožali
že slepý muzikant stúpa k vám schodmi škály
no milosť nenájde a bude strašne sám
že dohorieva knôt a stúpa temno z jám
Nie krása prísna je a neľútostná krutá
Vy o tom neviete a vaša blúzka vzdutá
na deväť gombičiek sa prosto zapína
Tak krása klenie sa vražedne nevinná
a cesta zostáva životu nebezpečná
Ono sa povie Ach prepáčte krásna slečna
Lež víchor bičuje plamene predstavy
a požiar žiada si vždy novej potravy
A zasa prosté je objať ju kolo drieku
a cítiť pod rukou cez látku blúzky mäkkú
to telo dočasné a pulzujúcu krv
Jedno ste v súcite tak ako najsamprv
Jedno ste dovedna A čo je jej je tvoje
Rovnako prežíva smútky a nepokoje
rovnako stavia tvár v ústrety teplých slov
a prosto načúva s oddanou vďačnosťou
Chlap i keď splesnivie ako kôl v starom plote
má ešte vždycky má má podiel na živote
Zjazvený krásny je zjazvený mocný je
smrť naňho počká si kým pohár dopije
a stojí do konca starý peň okmásaný
jak trofej skvejú sa po boji jeho rany
No žena pane môj stráca sa ako sneh
ak raz len zblúdila v riečisku márnych nieh
Však za to nemôže nie nemôže byť iná
Je to jej zásluha ale nie nie jej vina
Je prúdom života čo ženie kolesá
Je víchrom zdiveným do plachiet oprie sa
zaháša svetielka požiare rozduchuje
pekne ťa oplače kľačiaca v tíši tuje
lež cez flór závoja blyští sa pohľad jej
Žena tá krehučká je smrti nepriateľ
Ach aký krásny je človiečik v lone matky
Uzlíček náreku a nad ním úsmev sladký
ach ja ťa rozviažem ako puk ružový
ty moje tajomstvo zverím ťa mužovi
ktorý sa s úžasom na toto všetko díva
Nie žena nie je sneh je páľa náruživá
Hej žena vlna je a kolá poháňa
na mlyne poznania na mlyne poznania
Ja k slzám dojatý vyznávam Ave Eva
Pod srdcom krylas' ho hriešnika ktorý spieva
a ktorý kajúcne vyberá slová chvál
Ej veľa dala si a veľa som ti vzal
A predsa myslíš si Krásne to bolo synku
A hľadíš cez závoj na čerstvú konvalinku
čo vtedy pripäli na svadobný tvoj šat
Ej život krásny je no prudký máva spád
Muž ten vás dostihne Ó korisť v jeho rukách
hladká a teplučká na zarosených lúkach
bujará v odpore pokorne stíchnutá
tetiva spustená tetiva napnutá
Muž ten vás dostihne no trofej nemá ceny
je smútkom značená nad pokorením ženy
je tôňou zaviata lebo už zhasol jas
Básnik chce obraz dať čo večne kvitne v nás
Ach život prekrásny Jak spievajúce splavy
náručia loná žien keď padáš od únavy
utíšia zúfalstvá po boji prehranom
Česť sláva víťazom láskavosť vývratom
Tak plynú od vekov po tomto starom glóbe
prameňom vytrysknú na spráchnivenom hrobe
sú vodou života pre všetky korienky
pre divú džungľu snov pre stavbu myšlienky
Tak majstri z odstupu chytali krásu vašu
v extáze záchrany chopiac vás kolo pásu
tou silou odvahy zúfalstva súcitu
keď náhle hleslo im že všetko zhorí tu
ružové pupence pyšný prs koža skvelá
obliny vo svetle hodvábne tône tela
zázračná forma tá čo zažal požiarom
pre muža Tvorca sám - v chaose beztvarom
Ó padaj rosa snov Zahynie človek v púšti
Oáza v hurhaji Utišujúce prsty
Prejdite po čele a tôňou očných jám
prekazte zámery vráskam a osídlam
bo kde sa dotknete zotriete ortieľ prísny
uniká pred vami duch temnôt ktorý trýzni
za vami za vami prichádza večný jas
života prostého sedembolestných krás
…...............
Pod srdcom krylas' ho hriešnika ktorý spieva
a ktorý kajúcne vyberá slová chvál
Ste ako piliere nádherných katedrál
ste ako liany prší z vás kvet i semä
k hriechu i k modlitbe kľaká k vám mužské plemä
žiadosťou šialené rúti sa do bahna
a trepotavým snom vylieta na rahná
Váš meč je dvojsečný a nemôžete za to
že padol samovrah že vzniká báseň táto
že niekto odchádza a píše trpký list
že iný vracia sa že iný túži prísť
že krásny vynález ste v ume rozožali
že slepý muzikant stúpa k vám schodmi škály
no milosť nenájde a bude strašne sám
že dohorieva knôt a stúpa temno z jám
Nie krása prísna je a neľútostná krutá
Vy o tom neviete a vaša blúzka vzdutá
na deväť gombičiek sa prosto zapína
Tak krása klenie sa vražedne nevinná
a cesta zostáva životu nebezpečná
Ono sa povie Ach prepáčte krásna slečna
Lež víchor bičuje plamene predstavy
a požiar žiada si vždy novej potravy
A zasa prosté je objať ju kolo drieku
a cítiť pod rukou cez látku blúzky mäkkú
to telo dočasné a pulzujúcu krv
Jedno ste v súcite tak ako najsamprv
Jedno ste dovedna A čo je jej je tvoje
Rovnako prežíva smútky a nepokoje
rovnako stavia tvár v ústrety teplých slov
a prosto načúva s oddanou vďačnosťou
Chlap i keď splesnivie ako kôl v starom plote
má ešte vždycky má má podiel na živote
Zjazvený krásny je zjazvený mocný je
smrť naňho počká si kým pohár dopije
a stojí do konca starý peň okmásaný
jak trofej skvejú sa po boji jeho rany
No žena pane môj stráca sa ako sneh
ak raz len zblúdila v riečisku márnych nieh
Však za to nemôže nie nemôže byť iná
Je to jej zásluha ale nie nie jej vina
Je prúdom života čo ženie kolesá
Je víchrom zdiveným do plachiet oprie sa
zaháša svetielka požiare rozduchuje
pekne ťa oplače kľačiaca v tíši tuje
lež cez flór závoja blyští sa pohľad jej
Žena tá krehučká je smrti nepriateľ
Ach aký krásny je človiečik v lone matky
Uzlíček náreku a nad ním úsmev sladký
ach ja ťa rozviažem ako puk ružový
ty moje tajomstvo zverím ťa mužovi
ktorý sa s úžasom na toto všetko díva
Nie žena nie je sneh je páľa náruživá
Hej žena vlna je a kolá poháňa
na mlyne poznania na mlyne poznania
Ja k slzám dojatý vyznávam Ave Eva
Pod srdcom krylas' ho hriešnika ktorý spieva
a ktorý kajúcne vyberá slová chvál
Ej veľa dala si a veľa som ti vzal
A predsa myslíš si Krásne to bolo synku
A hľadíš cez závoj na čerstvú konvalinku
čo vtedy pripäli na svadobný tvoj šat
Ej život krásny je no prudký máva spád
Muž ten vás dostihne Ó korisť v jeho rukách
hladká a teplučká na zarosených lúkach
bujará v odpore pokorne stíchnutá
tetiva spustená tetiva napnutá
Muž ten vás dostihne no trofej nemá ceny
je smútkom značená nad pokorením ženy
je tôňou zaviata lebo už zhasol jas
Básnik chce obraz dať čo večne kvitne v nás
Ach život prekrásny Jak spievajúce splavy
náručia loná žien keď padáš od únavy
utíšia zúfalstvá po boji prehranom
Česť sláva víťazom láskavosť vývratom
Tak plynú od vekov po tomto starom glóbe
prameňom vytrysknú na spráchnivenom hrobe
sú vodou života pre všetky korienky
pre divú džungľu snov pre stavbu myšlienky
Tak majstri z odstupu chytali krásu vašu
v extáze záchrany chopiac vás kolo pásu
tou silou odvahy zúfalstva súcitu
keď náhle hleslo im že všetko zhorí tu
ružové pupence pyšný prs koža skvelá
obliny vo svetle hodvábne tône tela
zázračná forma tá čo zažal požiarom
pre muža Tvorca sám - v chaose beztvarom
Ó padaj rosa snov Zahynie človek v púšti
Oáza v hurhaji Utišujúce prsty
Prejdite po čele a tôňou očných jám
prekazte zámery vráskam a osídlam
bo kde sa dotknete zotriete ortieľ prísny
uniká pred vami duch temnôt ktorý trýzni
za vami za vami prichádza večný jas
života prostého sedembolestných krás
…...............
ďakujem všetkým mužom, ktorí dali niečo podobné pocítiť svojim polovičkám :* a zo srdca to prajem aj tým, čo to šťastie nemali...
dobrú noc želá
Vaša dia :)
Komentáre
Vidíš Dia, Kostru som nemala nikdy veľmi rada,
tú báseň som čítala v mladosti n-krát a nevedela som jej prísť na chuť.
Až teraz jej začínam rozumieť :-)
myslela som,
z Tvojich riadkov na mna dychol ten davny cas, i ked som si spomenula najma na tuto:
laska je strasne bohata, laska, ta vsetko slubi,
no ten, co lubil, sklama sa a ten, co sklamal, lubi...
(Valek)
myslela som,
z Tvojich riadkov na mna dychol ten davny cas, i ked som si spomenula najma na tuto:
laska je strasne bohata, laska, ta vsetko slubi,
no ten, co lubil, sklama sa a ten, co sklamal, lubi...
(Valek)
:) prepac,
dobru nocku, princezna:))
:)
:)
...
ahoj dievčatá :)
118 ;)
moja prva recitacia
dionea
fíííha :) samé šikovnice tu máme
:)
ach, 118
118 - tak to teda
ale Smrek je dobry, aj ini nasi, bola som prekvaspena, co sa da objavit v poezii, kolko krasy:)
:) ani ja
:)
aj ja som písala ľúbostné :)
verše o láske, nech sú akékoľvek...sú vyjadrením toho, čo cítiš...ak v nich tú lásku prečíta ten, komu sú venované, to je to najdôležitejšie...snáď ani nejde o to, či to vieš alebo nie :)
Dievčatá, ako muž,
Kostra so Smrekom boli prví, ktorých básne dostávali zmyslovú podobu, kde sa okrem duše dostáva k slovu aj telo.
Na Ave Eva existuje aj "kontra", možno ju poznáte, je od Cavaliere senza Nome(Rytier bez mena)a volá sa Eva Ave. Tá určite nie je pre školákov, ale nie je to zase "prasačina", posúva ten éros ešte ďalej. Keď Diuške celé telo horí, po tejto už ani neviem, čo by sa dialo...
118
:)
Vsetko som chcela prepisat a potom sa mi to uz zdalo bez duse.
pumandulka
maco :))
:)
O láske nie,
:)
och :( to mi je ľúto
Sú to
posielam ti maco
...
Dovoľte, prosím, skromnú poznámku
a všetkým citlivým dušičkám na mojom blogu tiež :)
:(
hm :( Račan, pane môj,
áno 118 :)
Diuš, pohladenie zabralo.
Diuška, ideš na to skvele!
vitaj Zuzanka :)
...
Mojja milovaná je táto:
no ten, kto ľúbil, sklamal sa a ten kto sklamal, ľúbi.
Prach dlhých smutných letný dní na staré lístie padá.
Spoznala príliš neskoro, ako ho mala rada.
Tak každoročne v jeseni sa svetlá tratia z duše
a človek, koník túľavý od srdca k srdcu kluše,
A pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké,
chcel by mať jedno pre seba, je mu to jedno aké...
Miroslav Válek. Krásne, ale dlhé a nechcem zatrepávať Tvoj blog.
zuzka
Zuzanka, nezatrepávaš,
...
a tu je jedna snehová rozlúčka od Smreka
keď ruky vystrel som, už nebolo jej.
Len miesto, nohami jej vyšliapané
na mäkkom snehu ešte ostalo mi.
Pri ňom som stál a díval sa naň nežne.
Na víčka sadali mi vločky snežné
a spánok vysielali na mňa domy.
Čo vravíš, srdce? Tiché je jak pena.
Len pery, tie sa ešte pohybujú.
Hovoria čosi, čosi vyslovujú.
To najslastnejšie ľudské slovo: žena.“
:)
Tak toho Válka dokončím
No pred cieľom sa zastaví: komu zas srdce chýba?
Zo všetkých mojích obrázkov mámivý ošiaľ stúpa.
Bola to láska? Sklamanie? Aj láska bola hlúpa.
Veď chcela všetko naraz mať a všetko naraz stráca.
Koľkokrát v noci májovej hladeli spolu do mesiaca,
no máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto.
Len jeseń, tá vie o všetkom a jeseń nepovie to.
Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju:
túžieval, čakal, dočkal sa, odišla, nepozná ju...
Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi.
No ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá.
Spoznala príliš neskoro, ako ho mala rada.
ale sú aj iné, smutné, od Mihálika
„Ten večer má oči zviazaného zvieraťa.
A ich manželia a milenci
trúsia svoje sofizmy:
-Áno, tak je to správne,
dieťa ti môže len ublížiť-,
si slabá, vyhneš sa hanbe.
No ženy len chodia a chodia
a boja sa pozrieť na stôl
a v nečujnom plači ich lona
rachotí čosi cudzie a strašné
ako krvavý kočík,
ktorý sa rúti dolu svedomím.
báseň: Krájanie (o premárnenom živote, strate snov a túžob)
„Schytila srdce do oboch rúk,
položila ho na stôl
a kuchynským nožom ho začala krájať
ako knedlík.“
„…z jeho neznámych hlbín padali fádne roky,
nádeje skrvavené, zadreté triesky,
padalo chrápanie nocí, kedysi podobné snom,
tisíce vydrhnutých dlážok,
tisícky hrncov a túžob a krokov,…“
ach jo :(
Miroslav Válek - Jesenná láska
no ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro ako ho mala rada.
Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše
a človek, koník túlavý od srdca k srdcu kluše.
Pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké
chcel by mať jedno pre seba, je mu jedno aké.
Možno, že iba obrázok, možno tôňu iba.
No pred cieľom sa zastaví. Komu zas srdce chýba?
Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ stúpa.
Bola to láska? Sklamanie?Aj láska bola hlúpa,
že chcela všetko naraz mať a všetko naraz stráca.
Koľko ráz v noci májovej hľadeli do mesiaca.
No máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto,
len jeseň, tá vie o všetkom a jeseň nepovie to.
Šla zima dolu údolím a niesla odkaz máju.
Túžieval, čakal, dočkal sa. Odišla. Nepozná ju.
Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
no ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro ako ho mala rada.
P.S. Dia oceňujem dobrý nápad. Rozpravkárka, prepáč. Dlho som hľadala na nete a nič iné som "nezohnala". Ale dám ju celú.
Tu je to rýchlejšie ako expres, že by pendolino????
:)
ahoj Martuška,
pekne
dievčatá, a čože len mužov velebiacich ženy citujete?!?
Diuš, máš to tu rýchlejšie ako expres... že by pendolíno???
hogúšik, ak nejakú poznáš, sem sa s nimi :)
Martuš ;)
Dobrého nikdy nie je málo
Povedzme túto:
NITE
A nad soľ vzácnejšie sú pre človeka nite,
keď nemá, čím by prikryl záplatu,
na to, čo bolí, čo ma zostať skryté
jak chroma ruka pod rukávom kabátu.
Tisíckrát zamkni všetko, čo Ťa trápi, do krvi zakmni slovo plačúce.
Zo živej vody rozumu sa napi,
na jazvy nehľaď, nehľaď na srdce.
Tým, čo Ťa ľúbia, pre ich lásku luhaj, rozkolíš zvony poézie v nociach tesknoty.
Na nebi smutných objav sa ako dúha,
nad cudzím srdcom, ktoré nenôti.
Diuška, veľmi Ti ďakujem za túto krásnu chvíľu poézie, pripomenulo mi to čosi z mladosti.
diuška, na poéziu moc nie som...
hogúš...
Zuzanka :)
nad cudzím srdcom, ktoré nenôti." sú mi veľmi blízke...a aj ja ti ďakujem rozprávkárka, že si súčasťou tej mojej ;)
Krásne ste sa tu rozbásnili :-))
veru
Malé technické nedostatky... :)))))))))))))
jasné Marti :) budem rada
rusalka, pumandulka,
A aby si chlapci nemysleli, že iba oni píšu o nás....
ČAKAJ MA, LÁSKA...
Nebudem večne stratenou vodou v zabudnutej studni,
čo márne túži po nehe tvojich úst.
Čakaj ma, láska. Nezabudni,
aj keď je teraz okolo nás len púšť.
Ten oblak v mojom okne raz spadne na piesočné duny,
ktoré mi rastú v duši.
Spadne aj na žiaľ, na pýchu.
Všetkým, čím bolím, do teba krásne vmoknem,
do teba krásne vprším...
Čakaj ma, láska.
Vrátim sa ako morská pena.
Nebadane a potichu.
Po špičkách... Po vzdychu...
tak aj ja sa pridám, zo svojich mám rada túto...
"Sladko na perách"
Mám sladko v ústach,
sladko na perách,
teplo sa mi rozlieva
v mojich útrobách,
sladko od cmucíkov,
sladko v podbrušku,
odpusť mi sladký môj
túto básničku.
Motýle sadajú,
každý má inú chuť,
každý ma láskou chce,
celú ovinúť.
Ich krídla nádherné,
farieb na tisíce,
povedz mi drahý môj,
môžem ti na líce,
na pery, na očká,
nakresliť srdiečko
cmucíkmi svojimi?
Iba tak jemnučko,
bez viny, bez strachu,
dám ti to jabĺčko,
a poviem ti perami,
sladkými, nežnými,
že niet lásky,
ak nie si Ty.
Zuzanka :)
Odozvy srdca
Neskrotne veľa lásky
vkladáš mi denne do rúk
valí sa ako vlna za vlnou
a k tomu túžba byť stále spolu.
Zapájam všetky zmysly
odrazu chcem pochopiť
prúd nepochopiteľných emócií
navždy vtesaných do brázd srdca.
.
Zrýchľujem dych, tep narastá
blaženosť chvíle nám nezoberie nik
a potom celá uveličená zaspávam
aby som Ťa ráno opäť stretla.
Odozvy srdca celkom zreteľné
túžiš sa túliť len tak bez logiky
akoby včerajšok ešte neskončil
a zajtra už bude stále.
Skrehnuté prsty mi zohrievaš
odháňaš chmáry nepochopenia
vyznávaš lásku ako nikto predtým
a ja Ťa ľúbim ako nikdy doteraz.
.
(M.B.)
Krásne rozprávkarka...tak to aj ja vložím jednu svoju
Pričasto hľadíš za horizont.
Oči máš oceľovo modré
a unavené z lúčenia.
Skús sa raz poddať pokušeniu
a ostať,
nespútaný vetrom.
Nechaj sa so mnou kolísať
vlnami odlivu
za svitania.
Dia :-)))
Každá je inak pekná...
Martuš...
neda mi nedat nieco,
zápalka smútku chytá potichučky
(už dávno nezáleží na mene),
samota prišla bez dotknutia kľučky
a pripomína veci stratené.
Cez polnoc tiahne, zrazu horia krute
i ostatné, čo boli spálené,
prst dažďa chytá vtáka za perute
a kvapky bijú na sklo ako kamene.
Zápalka dávno zažíha sa znova
a tak jak dávno pália ma jej plamene,
mal som ju rád, no škoda o tom slova,
už dávno nezáleží na mene.
Jej plavá kader ako zo sna vlaje
a šerejú sa oči zahmlené,
no ja som iný, ona zmenená je
a dávno nezáleží na mene.
no ženy! sme dobré :))
Dia ;-)
dievčatá, na vás my chlapi proste nemáme...
Hanuľka joooj, krásna, ale smjutňá :(
:)
Diuš, Zuzka "Rozprávková" :-)
Martuš, prečitala som si to ešte raz, je to fakt pekné
dík Martuška :)
Idem vycmukať svojho drôtikara...
Som tvoja virtuálna žena
som tvoja virtuálna žena.
V chápaní uhla pohľadu
asi som zasa pozadu.
Som tvoja virtuálna žena
písmenkami roznežnená.
Prostredníctvom nášho netu
mierime na inú planétu.
Delia nás dimenzie času
delia nás diaľky, sveteľné roky
a ty už robíš prvé kroky,
aby som súhlasila so všetkým.
Som tvoja virtuálna žena
denne láskou obdarená.
Tlčieš si smajlíkovú hlavu o stenu,
keď dlho čakáš na moju ozvenu.
Môjmu smajlíkovi skáče hlava
pri kontakte s tebou sa to stáva.
Usmiata gúľam očami
jedného čertíka daruj mi.
Urobíš všetko čo len chcem
vravíš - len stredu nezvládnem.
A tak sa sama lopotím,
kým kúzlo styku navodím.
.
Keď mi dáš bozky a srdce ako dar
hneď je z nás krásny virtuálny pár.
Až sa mi z toho točí hlava,
viem, aj skúseným sa to stáva.
Chcem ešte jeden virtuálny bozk
a veľa srdiečok pre radosť.
Dialóg nemá konca kraja
vstupujeme do spoločného raja.
Zverujem sa ti do dlaní
keď končíme na svitaní.
Keď oddáš sa celkom tomu citu
nevnímaš virtuálnu realitu.
(M.B.)
P.S. Pridávam niečo úsmevné.
mozem este?
Samotná láska je však v skutku krásna
tú by sme mali prijať ako dar.
Veď či si oheň sadne na oltár,
céder či steblo - vždy ten istý jas má.
Láska je oheň. A keď sčista-jasna
vyslovím - Ľôbim ťa! svit svätožiar
pred tebou náhle skrášli moju tvár-
som stredobodom žiariaceho pásma.
Niet nízkej lásky. Boh sa predsa i tým
najúbohejším tvorom odmení
za lásku k nemu. A ak to, čo cítim,
prenikne ponad takmer bezcenný
bod, ktorým som - to láska vládne žitím,
príroda krásnie cez jej premeny.........
hmmm, by som rád videl chlapa...
tak veru Zuzanka :)
Zuzka "Rozprávková" - toto sa fakt podarilo... :)))
Bola som štvrtý deň na blogu, keď som to napísala...
Hogo :-)
Veď i Ty sám si priznal, že na verše veľmi nie si :-))
rusalka, na verše fakt veľmi nie som...
... alebo natvrdo??? ;)
Dievčatá a Hogo prajem dobrú nôcku
Hogo, Hogo...
láska je láska