dionea

V jedno obyčajné ráno:

"Sára, tu máš desiatu s čajom a nie že ti ju zase zjedia myšy!" s prísnym no pobaveným hlasom k nej prehovoril otec.

"Joooj oco, ale ja za to nemôžem, nebaľ mi stále syr, to majú myšky rady" odvetila pobavene Sára.

"Budúci týždeň im zoberieš šek, nemôžu sa len tak zadarmo stravovať", krútiac hlavou pokračoval otec. Sára sa nezdržala smiechu.

"No rýchlo, aby sme nezmeškali, autobus na nás nepočká", náhlila ich mama do dverí. Sára sa tešila na ďalší deň v škole. Jej braček bol neposedný prváčik, ktorý nevydržal sedieť na zadku ani desať minút a tak mu pani učiteľka písala pohoršené poznámky do žiackej knižky: "Jakub sa cez hodinu prechádza po triede, s vážnosťou inšpektora kontroluje, čo kto robí a nosí si hračky do školy! "  

V škole cez prestávku:

"Tučibomba! Tučibomba!" kričali na Sáru nezbední spolužiaci.

"Ja Vám dám, že tučibomba Vy v.j.b.n. k....i!" kričala na nich Sára naháňajúc ich po celom dvore školy. 

Keď už nevládala, sadla si na lavičku a prišlo k nej o polovicu menšie dievčatko. "Nakreslíš aj mne do pamätníka takú princeznú ako Lucke?" 

Po chvíľke jej povedala: "Mohli by sme byť aj kamarátky, ale to by si musela prestať nadávať."

Sára sa na ňu nechápajúc pozrela: "A prečo? Čo je na tom zlé?" 

Dievčatko trpezlivo vysvetľovalo: "To nemôžeš, po smrti sa takto dostaneš do pekla a tam je veľmi zle."

"Ako zle?" chcela vedieť Sára, už počula, že je to neslušné, ale prečo zlé, to veru nie.

"No, všetci tam plačú, všetko ich bolí, sú tam samí nešťastní a zlí ľudia, je tam veľmi teplo a ešte oveľa horšie. Určite by sa ti tam nepáčilo. Chceš celú večnosť plakať a báť sa čertov s vidlami a ohňom?" spýtala sa Klára.

"To nie, nechcem, aby mi bolo zle" odvetila vystrašene Sára.

"Ak chceš, naučím ťa jednu modlitbu, ale musíš sa modliť každé ráno i večer, inak sa dostaneš do pekla a už nikdy, ale nikdy nemôžeš nadávať" naliehavo k nej prehovárala Klára.

"Tak dobre." Sára sa usmiala a s novou kamarátkou sa vrátila do triedy. Prestávka sa skončila, tešila sa na hodinu, milovala svoju pani učiteľku a hltala každé jej slovo. Bola výbornou žiačkou a pani učiteľka to dobre vedela.

Neskorý večer doma:

"Mami, dostala som dnes jednotku, aha!" chváli sa Sára mamičke, veľmi ju chcela potešiť. "Veľmi dobre Sára, vieš, že sa učíš pre seba." pozrela na ňu a ďalej umývala riad. "Kde zase je? Už je veľa hodín, kašlem naňho, nech sa dostane domov ako che" mrmlala si mama. Sára vedela, na čo myslí, znovu tu bol jeden z tých dní. Zrazu ktosi klopal na dvere. Otvorili sa a do kuchyne vošli dvaja starší chlapci. "Dobrý večer teta, ujo Pišta leží pri krčme a chcel, aby sme Vám povedali."

"A je to tu, ožran starý, keď sa opil, nech sa dostane aj domov! Nechajte ho tam! Však si zapamätá!" nahnevane odvrávala mama.

"My nič, len sme odkázali, dobrú noc." opatrne odvetili a odišli. Sára už vedela, že je zle a že len tak skoro nezaspí. Mama im prikázala, aby sa prezliekli do pyžama a išli spať. O pár minút sa niekto s buchotom a krikom dobíjal do dverí.

     Tí chlapci ho podopierajúc dovliekli domov, nedokázal sa držať na nohách a Sárina mama im znechutene a hnevlivo povedala, aby to prasa zložili na zem. Chlapci odišli vyprevádzaní poďakovaním mamy a on tam len tak ležal na dlážke kuchyne. Celý špinavý, zablatený, rozkrok mal omočený, asi nestihol, alebo ani nevedel. Šíril sa z neho zápach alkoholu, cigariet a moču urážajúci Sárin nos. Kým mama odprevádzala chlapcov, Sára sa naň pozerala.

     Mal napoly zatvorené oči a z pier mu tiekla dlhá slina na zem, bol odporný, to už nebol človek, pohŕdala ním. Vydával nevládne zvuky, pozrel na ňu "Sára, pomôž mi vstať!" nezrozumiteľne zo seba vydal.

"Nie!" odvetila mu. "Akože nieee, keby som toto povedal svojmu otcovi, zdral by ma ako psa!" nezrozumiteľne bľabotal. O chvíľku zase nehnute ležal, nevládal sa ani pohnúť, bol taký bezbranný. V tom sa Sáry zmocnila obrovská nenávisť, premýšľala: "leží tu tak nehybne, nepozerá na mňa, možno keby som...dokázala by som to? nie, nemôžem, veď je taký bezmocný, chudák....bolo by to také ľahké, možno by som mala dosť síl, aké by to bolo ľahké.....ako by nám bolo lepšie, mame a Jakubkovi, ja už nechcem!!!" zazrela na stole nôž. "Nemôžem" pozrela naňho s ľútosťou, ľutovala jeho i seba, zhrozila sa svojich myšlienok.

     Už necítila nenávisť, iba ľútosť a hanbu. Mama vošla dnu a Sára šla spať. Zajtra sa naučí modlitbu, aby nezhorela v pekle, pretože nadávala odkedy si pamätá, klamala a určite robila aj iné zlé veci, o ktorých ani netuší. Alebo tuší, prečo by určite mala skončiť v pekle?

...dobrú noc Sára.....

 O malej Sáre III.