foto from gentle unknown woman
Mala iba sedem, keď zistila, že je sama. Sama so svojim tajomstvom, blonďatými kučeravými vláskami, múdrymi modrými očami a bacuľatými líčkami. Usmievala sa na Vás ako anjelik a stvárala nezbednosti, ktoré by rozosmiali nejedného smutného človeka. Mala svoju bábiku, veľkého medvedíka, ktorý však jedného dňa zhorel pri kachliach a o dva roky mladšieho bračeka statočne sa brániaceho pred jej božtekmi.
Keď bola smutná, hojdala v náručí tú bábiku bez mena, rozprávala jej o svojej láske a utešovala vrúcnymi objatiami zmáčanými slzami. Aj v ten večer, keď sa vrátil domov. Smrdel a nadával, bála sa jeho príchodu. Ako takmer každú noc. "Čo sa s nami stane Bábika bez mena? Budeme sa báť? Utečieme a skryjeme sa pod posteľ? Kam sa schovať, keď všade počuť jeho krik a jej krik a plač bračeka? Zase niečo rozbil, "choď spať ty ožran, skryte nožíky" mama kričala...stolička sa rozletela o dvere, škoda jej, nová tak skoro nebude, popolník označil stenu a on búcha po stole...všade krik, plač a buchot, už dosť, už nieeeee....
"Neboj sa Bábika bez mena, šššššššššš, už iba chvíľku, ešte chvíločku, dám ti božtek na líčko a ty tíško zaspíš, nebudeš plakať, veď si už veľká. Som tu s tebou a nik ti neublíži. Som tu sama, keby som bola veľká a stará, keby môj braček bol veľký a silný, keby sa moja mama nebála, že nám ublíži, keby....keby sa prestal točiť svet, keby som nebola alebo keby on zmizol, bol ticho, bolo TICHO!!!"
Už je ticho, smrdí neďaleko nej a jej vyplakané srdiečko už nemá viac sĺz. Braček spí hneď vedľa a ona je šťastná, že to už prešlo. Ale zajtra zase a potom ešte....dokedy ešte? Prečo?
Komentáre
:(
Vierka ;)
príbeh clivo smutný, až duša plače...
áno hogo
Smutno-pravdivé,
smútim opäť..a ak je to skutočné,o to viac...
;)
las uvažovala som nad tým
teide, matulienka :)
matulienka ďakujem
dia,verím,že neostane len pri tom
ak budeš chcieť teide :)
len tak baj de wej...
inšpiráciou
dia, jedna vec je (ne)ospravedlňovať sa za to, čo robí
paradox,ktorý spomínaš v súvislosti s otcom Sáry nie som schopná (a pravdepodobne hlavne nie som ochotná)akceptovať ... pretože tvrdenie, že niekoho milujem a pritom ho v istom zmysle (priami či nepriamo) týram, to je jedno z najohavnejších pokrytectiev, ktoré si ľudia dokážu nahovoriť ... hoci nie po prvý raz si uvedomujem, že človek-jednotlivec s tým sotva niečo zmôže ... na druhej strane ľahostajnosť okolia je to, čo ma v podobných situáciách (rozdielnych od tejto, no v istom zmysle blízkych)
strašne rozčuľuje...
Uff, som sa zase rozpísala ... na pokračovanie sa, samozrejme, teším... :o))
las som rada, keď sa rozpisuješ :)
pocit zodpovednosti a ohľaduplnosti často krachuje na mieste, kde je človek trpiaci pocitom menejcennosti, alebo keď sa sám cíti zranený a biedny....nevidí, nepočuje, iba cíti, že sa krivdí jemu samému...
to pokrytectvo, ktoré si spomínala neraz žijú, tiež mu nerozumiem, ale jednou z mne známych výhovoriek je, že "sa mám lepšie ako iní, prečo sa sťažuješ?"
a k ľahostajnosti okolia, dnes je možno väčšie ako kedysi...
dia :o))
S tou prvou poznámkou súhlasím ... a keďže sa vraví, že láska je slepá, tak myslím, že hľadať odpoveď na otázku, kde mala oči či srdce jeho milovaná je zbytočné...
Sebaľútosť je síce zradná zákeráčka a nie vždy neopodstatnená ... ale dá sa brať ako ospravedlnenie?
Pokrytectvo a ľahostajnosť určite súvisia s rýchlosťou, akou dnes žijeme a aj s problémami, ktorých má každý dosť a netúži si brať na plecia ešte aj problémy iných ... čo samozrejme tiež nie je ospravedlnenie, iba jeden z tvrdý faktov dnešku...
tam
hmm