dionea

     "Tých desať korún si nechajte, krásna pani!" povedal jej jeden muž a neskôr sa pýtal, či k niekomu tá žena patrí. Kto by mu veril, keď ste celý život vyrastali ako šedá myška, do dušičky ktorej sa nikomu nechcelo, pretože ste fyzicky nebola najkrajšia. Je také dôležité páčiť sa niekomu? Cítiť sa príťažlivá? Ja už ani neviem. Mám kamarátku, je to 48 ročná rozvedená žena s perfektnou postavou, v mladosti športovala a teraz sa napriek zdravotným problémom snaží tiež. Lenže to nie je všetko, možno sa chce podobať tým násťročným, pretože sa jej nepáčil nos, nepáčili sa jej pery a uvažovala o plastike pŕs, ale kvôli čomu, komu? Prešla dvoma operáciami, niekoľko mesiacov chodila ako dobitá, obviazaná, so šatkami na hlave, pretože po tom, ako jej natiahli kožu na tvári, vlasy jej povypadávali a ťažko znovu dorastali. Operácie ju stáli pôžičku v hodnote 60 000 Sk, tie peniaze chcela pôvodne investovať do bývania, ale považovala za dôležitejšie cítiť sa príťažlivo. Netvrdím, že len kvôli mužom.
     Myslíte, že je teraz spokojná? Vôbec nie. Trápi sa diétami, k tomu má smutnú dušičku, chýba jej láska. Bola som príliš zaneprázdnená, hm a považujem to za jednu zo svojich prehier, že som s ňou nestrávila viac času, o mesiac sa sťahujeme, už to nestihnem, možno párkrát. Aj keď by som asi nič nezmenila, neviem pomôcť ani sama sebe. Od malička bojujem s tým istým problémom a asi nie som sama, no privádza ma do zúrivosti, keď vidím, čo s nami dokážu muži :( teraz mám na mysli tie nezmysly, ktoré kvôli nim a svojmu dobrému pocitu robíme. Sebaúcta, žeby chýbala tá? Prečo si nevážime to, aké sme?
     Mnohé z nás sú neslobodné v tom, aké chcú byť. Chcem si obliecť letné šaty a prejsť sa po meste bez toho, aby som myslela na to, či nemám v tých šatách veľké brucho či zadok. Chcem si dať šaty napriek tomu, že mi na nohách vidieť chĺpky. Chcem sa prejsť po meste, aj keď mám odrastené vlasy a túžim si zaplávať na miestnom kúpalisku bez strachu z toho, že niekto bude pozerať na moje strie a "zalamovať" rukami nad tým, ako vyzerám...preto chodím na opustené jazerá a som vždy prvá v jazere, kým si niekto nevšimne, že som tam...Chcem sa hlučne smiať, tancovať a tešiť sa z toho, že ma majú ľudia radi. No stále nemôžem úplne slobodne, pretože mi záleží na tom, ako ma muži vnímajú. Že prečo? Netuším a hnevám sa za to na seba.
    Mám v hlave natlačené ako má žena 21. storočia vyzerať. A vnútorne i navonok sa s tým snažím bojovať. Ženám ukazujem, že sú úžasné a jedinečné tak ako sú, protestujem proti tej predstave SUPERŽENY svojou dušou i telom, len občas ma tá predstava mužov o ženách prevalcuje a sklame. Asi tak, ako môže niektorých sklamať pohľad na mňa ;)
   Po čom ženy túžia? Snáď nám to prezradia samy. Ja sa už nechcem hanbiť a byť iná a už vôbec nie hodnotená mužmi cez pokrivenú optiku vychádzajúcu zo šablóny tela mladého dievčaťa. Neobstála by som ani vo veku osemnásť rokov, nieto dnes. A prečo aj? Mám všetko, čo potrebujem...
    

...a tak

príjemný deň žienkam praje diuša ;)

PS: viem yossík, že v tvojom článku to nebola kritika ani odsudzovanie žien, len som cítila sklamanie z tej premeny nymfy na staršiu ženu...mám rada tvoje články a chýbajú mi...