dionea

„nakoniec budeme lepšie rozumieť tomu, akí sme“, potom bude tvoj seriál ako detektívnka, v ktorej bystrý detektív odhalí perfídneho záhradníka, či ako rozprávka, na konci ktorej bude po zásluhe dobro odmenené a zlo potrestané. :))
Želám tebe aj nám čitateľom, aby sa ti podarilo tvoj sľub splniť, ak nie úplne, tak aspoň sčasti, lebo úloha, na ktorú si sa podujala a ktorej splnenie si pospolitému ľudu tu na blog.sk prisľúbila :), je vskutku ťažká a záludná...
Tvoje predpoklady mi pripadajú byť veľmi intuitívne a chce sa mi už teraz povedať áno, platí, áno, tak jest, áno, pravdu máš... no viem, ty, chúďa, budeš musieť svoje východiská a kontext i dokázať... a v tom ti sotva niekto z nás okolostojacich a prísediacich pomôže inak ako len pochybovaním a povzbudzovaním...
Prečo by mal byť človek voči svetu niečo mimostojné? prečo by sa myšlienka slobody mala vyvíjať inak než naše myslenie?
Predpokladáš, že podstata univerza, a teda aj človeka a problému slobody je evolučná?
Máš teda môj hlas, lebo nech bolo na počiatku čokoľvek (boží zámer, big bang, ???), potom musel zákonite prísť proces vývoja, kde sa v časovom slede realizovali potencie toho, čo bolo na počiatku, a svedkom malinkého zlomku tohto procesu je veda i každý jeden z nás...
Áno, dichotómna polarita uvažovania pravdepodobne podmienila aj „evolúciu“ slobody, tak ako podmienila „evolúciu“ každého konceptu, ktorý si človek vytvoril a vytvára, aby lepšie zvládal svoj pohyb v premenlivom prostredí.
Áno, čierno-biele uvažovanie o svete je asi výhodné, je to účelné zjednodušenie, idealizácia, ktorá umožňuje celkom dobre uchopovať veci a javy, skúmať ich a vytvárať si predikčné modely...
Mám takúto osobnú skúsenosť: ak sa usilujem o nejakom probléme uvažovať vyvážene, tak, že v každej chvíli chcem vidieť „objektívne“ všetky stránky skúmaného javu, akosi mi to nejde, nedarí sa, zastavuje ma to...
Omnoho viac sa mi osvedčilo rozhodnúť sa najprv pre nejaké stanovisko, doviesť ho až do krajných dôsledkov, tvrdo, nemilosrdne, nesmlouvavě... potom si vydýchnuť, prečistiť si hlavu, prijať za svoje úplne opačné stanovisko a to pôvodné podrobiť drtivej kritike... znova tvrdo, nemilosrdne, nesmlouvavě.
Že si pritom protirečím? že popieram, čo som predtým tvrdil? No a? Veď koľkokrát náš rod poprel sám seba? koľkokrát najprv v niečo uveril a potom začal veriť v pravý opak?
Ak je výsledkom tohto procesu posun vpred, iskrička nového poznania, stálo to za to...
Na podobnom princípe (tvrdenie-popieranie) je založená aj polemika a polemika (pokiaľ sa pri nej polemizujúci „nepozabíjajú“ :)) je veľmi účinný nástroj poznávania. Nenadarmo ktosi múdry povedal, že protirečenia či protiklady sú hybnou silou vývoja... určite to platí aj o poznávaní.
Áno, súhlasím, „možno uvažovať o určitých determinantoch, ktoré sú človeku vlastné a nemenia sa tak rýchlo“, len nie je mi jasné tvrdenie „vývoj psychiky na celom svete je odlišný“... môžeš objasniť???
Nerozumiem východisku „považujem riešenie problému slobody za spôsob, ktorým je možné vyjadriť spomenuté determinanty“. Aký je súvis medzi zmienenými determinantami a riešením problému slobody? v akom zmysle, kedy a ako takáto súvislosť vzniká?
Že ti pri riešení tohto problému nepôjde o to, aký je svet v skutočnosti, ale o to, ako sa nám javí a čo ovplyvňuje naše myslenie a správanie, náš život, to je veľmi bohulibý zámer, lebo pre človeka, pre konkrétneho človeka nie je podstatné, aká je vonkajšia (objektívna) realita, ale aké je jej jedinečné vnútorné (subjektívne) prežívanie v duši každého jedného z nás...
Intuitívne tuším, že JE dôležité v probléme slobody akceptovať dva konštituenty sebatvorby, „ľudskú prirodzenosť“ (predispozície) a svet (kultúru), veď vzťah medzi týmito dvomi konštituentami asi rozhodujúcou mierou ovplyvňuje subjektívny pocit (ne)slobody každého z nás...
Áno, otázka, či je sloboda iba ilúziou, ktorá je výhodná z hľadiska ďalšieho prežitia človeka, alebo či je to nebezpečný antropín, privedie ľudstvo k zániku, je veľmi podstatná a som zvedavý na odpoveď. V tejto veci sa staviam na pozíciu evolučného optimistu a verím, že bližšia pravde je prvá alternatíva. Verím, že v premenlivom svete či vesmíre majú väčšiu evolučnú šancu bytosti, ktoré milujú slobodu, no uvedomujú si aj jej druhú stranu mince – zodpovednosť.
P.S.
dia, nechcem byť detailista, no nemá byť vo vete „či nie sú jednotlivé modely slobody a skutočnosti len aktívnou reakciou na chápanie reality a človeka“ správne „... modely slobody v skutočnosti...“???

čím sú vývojové štruktúry staršie, tým je vyššia miera ich determinizmu (nebeská mechanika), čím sú mladšie, tým je vyššia miera indeterminizmu (replikácia génov a mémov).
Chaos, ktorý bol na počiatku, krátko po vzniku vesmíru, vykazoval vysokú mieru neurčitosti, no postupne sa „usporadúval“ a miera determinizmu rástla (vieme "presne" matematicky popísať a predvídať pohyby mnohých nebeských telies) a zrejme stále rastie...
Mimochodom, v tejto súvislosti mi napadá otázka, aký vzťah je medzi entrópiou a (in)determinizmom? je vôbec nejaký?
Dá sa teda asi predpokladať, že miera determinizmu sa bude ďalej zvyšovať (asi k tomu prispieva aj výsostne ľudský výtvor - veda) až sa v limite vesmír stane deterministický, predvídateľný, tým pádom absolútne nezaujímavý a to bude asi jeho koniec, jeho smrť... po ktorej príde nový big bang alebo nový akt stvorenia a všetko začne jupííí znovu pekne od začiatku :)))
Bola by vari príťažlivá ruleta, keby bolo jasné, aké číslo padne???
Príťažlivosť sveta a života asi spočíva v jeho nevypočitateľnosti, aj keď lokálne sa usilujeme o maximalizovanie predvídateľnosti (bezpečné investovanie, vsadenie na overené hodnoty a postupy, pripútanie si milovaného partnera, ...)... no vždy je tu aj možnosť, že overené postupy zrazu zlyhajú alebo naopak, že risk prinesie nečakaný zisk...

<b>Determinizmus = boží plán</b>
(istota, predurčenosť, optimálne až ideálne riešenia)
<b>Indeterminizmus = diabolský zmar</b>
(neurčitosť, rozhodovanie, suboptimálne až deštruktívne riešenia)

...len do toho. Mas dalsieho citatela.

potesil si ma, mooooc, joj, jupiiii, xi xi, tak si precitaj odpovede, ak ta niektore hogove otazky zaujali, tesim, tesim:)))

Odpoveď hogovi:
Ja viem, že som sľúbila veľkú vec a neviem, či sa mi to podarí splniť, ale budem sa snažiť, problém je v tom, že kým nenapíšem všetko, čo si myslím o fungovaní tohto sveta, nebudem môcť postupovať ako spisovateľ tvoriaci detektívku, občas budem nútená svojho záhradníka ukázať aj skôr, ale istotu o vrahovi, rozuzlení budete mať až na konci, aspoň dúfam.
• „vývoj psychiky na celom svete je odlišný“ – toto je jedna veľmi zaujímavá záležitosť. Na jednej strane sme si ako ľudia veľmi podobní, ale ak si porovnáš Západ s Východom, objavia sa špecifické odlišnosti. Znovu to súvisí s tým, ako sa ľudia vnímajú v rámci sveta a ako funguje ich myslenie. Západ je špecifický tým, že so vznikom abstraktného myslenia sa človek čoraz viac „vzďaloval“ (myslím vo svojom uvažovaní) od ostatného univerza. Vytvoril si svoje vlastné zákony (nomos), odlišné od prírodných (fyzei - treba podotknúť, že príroda nebola v staroveku vnímaná tak sekularizovane, odbožštene ako dnes), alebo od zákonov darovaných bohmi, a tak sa začal vývoj v rámci nich, ide o tzv. intelektualizačný proces, ktorý sa snaží dávať všetko chápanie do súladu s racionalitou. Človek sa akokeby odizoloval, síce ešte stále sa podriaďoval a aj podriaďuje „vyšším silám“, personifikoval Boha a začal svet chápať lineárne a účelovo, všetko niekam smeruje, všetko má svoj cieľ a my sa ho musíme snažiť naplniť. Zatiaľ čo Východ je špecifický tým, že chápe univerzum ako opakujúci sa cyklus, človek sa vníma ako súčasť univerza, uvedomuje si utrpenie, ale nepodriaďuje jeho prítomnosť konkrétnemu zmyslu (účelu), netvrdím, že je to všade rovnaké, ale ide o dva typy myslenia – racionality (viem, že možno niektorí filozofi rozlišujú aj viac druhov, ale pre mňa sú relevantné tieto dva druhy). A prečo ide o nerovnomerný priebeh evolučných zmien psychiky? To nik nevie, možno nám k tomu niečo prezradí memetika (S. Blackmore). Východné náboženstvá sa snažia o návrat na úroveň prírodného človeka bez subjektivity, ktorá si je vedomá svojich túžob a potrieb. Nesnažia sa abstrahovať, dogmatizovať, špekulovať, vysvetľovať a práve v tom je vývoj psychiky na zemi nerovnomerný, v niektorých častiach sveta sa intelektualizačný vývoj zastavil, inde pokračuje s enormnou expanziou, ide však o nevratný evolučný proces, ktorý ľudským úsilím nemožno ovplyvniť. Intelektualizácia (naše „poľudštenie“) sa v niektorých oblastiach zastavila, napr. v kmeňoch Austrálie, strednej Afriky a Južnej Ameriky, inde pokročila, ale opäť nerovnomerne, najviac v Grécku, odkiaľ sa šírila do Európy a z nej do Severnej Ameriky, dnes sa na jej špičku dostávajú Japonci, zatiaľ čo Gréci ustrnuli a značnú úlohu hrajú Židia, pretože bežný obraz moderného sveta a človeka vypracovali práve Marx, Freud a Einstein.
A čo máme teda spoločné? Napríklad aj prežívanie existenciálnej „libosti“ (príjemnosti, neviem, ako to preložiť z češtiny), ktorý sa nedá postihnúť vedecky, môže byť interpretovaný ako splynutie s Bohom, duchovným vodcom, nebeskými bytosťami, celým univerzom, psychologicky ako nájdenie svojho skutočného Ja či nesmrteľnej duše, magicky ako stretnutie s Najvyššou skutočnosťou, spiritualisticky ako nahliadnutie do podsvetia, filozoficky ako nájdenie Pravdy sveta a aj toto je jedna z foriem slobody, ale je to zvláštna sloboda, pretože si prestávame uvedomovať nutnosť, svoje potreby a túžby, ale necítime sa nezávislými, práve naopak - ako súčasť jednoty, vtedy zaniká človek ako subjekt, vedomé Ja, človek napĺňajúci svoju vôľu (k tomuto bodu som čerpala z Vlastimil Rollo: Emocionalita a racionalita aneb jak ďábel na svět přišel. Praha : SLON, 1993).
• „považujem riešenie problému slobody za spôsob, ktorým je možné vyjadriť spomenuté determinanty“ – keď som skúmala problém slobody, uvedomila som si, že to, ako sa chápe sloboda nevyhnutne závisí od toho, ako si ľudia vysvetľujú svet a seba v ňom a že problém slobody by iným spôsobom ani nemohol byť vysvetliteľný. Napr. ak máte mechanisticko-materialistickú predstavu sveta, sloboda sa automaticky vytráca, všetko má svoju príčinu a účinok, človek je iba stroj alebo, ak je chápanie sveta postavené na nejakej vierouke, s tým súvisí aj to, ako sa chápe človek (jeho prirodzenosť - byť stvorený na obraz boží, zmysel jeho života) a tým aj jeho sloboda, ktorá nemôže vyústiť do svojvôle, aj tu máme absolútne slobodného a všemohúceho Boha, ktorý si vo svojom svete predsa nenechá rozkazovať a ďalší stupeň v moderne (20.st.), kde J. P. Sartre odmieta akúkoľvek formu determinizmu, odmieta existenciu Boha aj ľudskej prirodzenosti, vplyv skúseností i sveta, a vzniká koncepcia absolútnej slobody a zodpovednosti za svoje činy. Nemôžem mať predsa absolútnu slobodu a zároveň veriť v Boha, aj keď napr. Spinoza tvrdil, že „sloboda je poznaná nevyhnutnosť“, ale aj tu je naša sloboda limitovaná poznaním. Alebo naopak, to, ako sme uspôsobení, t. j. to, ako myslíme, cítime, žijeme podmieňuje aj to, ako uvažujeme o slobode. Ich podmienenosť je vzájomná.
• „či nie sú jednotlivé modely slobody a skutočnosti len aktívnou reakciou na chápanie reality a človeka“ – ďakujem, že si ma upozornil, dúfam, že budeš detailista aj naďalej, ale nejde o chybu, je to správne, aj keď modely skutočnosti a modely slobody spolu úzko (ako som už povedala) súvisia - každé chápanie slobody v dejinách ľudstva bolo podmienené tým, ako ľudia chápali svet a seba v ňom (viď vyššie). Keby som napísala „modely slobody v skutočnosti“, bolo by to správne, ak by sme hovorili o skutočnosti nie ako o objektívnej realite, ale ako o našom chápaní skutočnosti, radšej budem rozlišovať pojmy skutočnosť a model skutočnosti. Preto to asi opravím na „modely slobody a modely skutočnosti“.

Druhá odpoveď hogovi:
1) s prvou tvojou myšlienkou v podstate súhlasím, zatiaľ nemám argumenty, ktoré by ju vyvracali, ale netreba zabúdať na to, že mémy vznikli ako ďalší replikátor až omnoho neskôr a to vďaka výlučne ľudskej schopnosti imitovať (teda s vývojom ľudskej mysle a mozgu), inak povedané, mémy nie sú výrazom mladších vývojových štruktúr (pokiaľ si teda nemyslíš, že ňou človek je), resp. pridal sa ďalší replikátor...avšak, každý replikátor (zatiaľ poznáme iba mémy a gény) sleduje iba svoj „záujem“ replikovať sa, napriek tomu, že sa navzájom dosť ovplyvňujú (G&M), nemusí to vždy platiť, mémy nemusia byť biologicky výhodné, takže vo vesmíre sa to síce komplikuje, ale nemusí sa nevyhnutne komplikovať navzájom, rozumieš?...preto ich šírenie (mémov) by teoreticky mohlo viesť aj k zániku ľudského druhu, tým by však stratili svoje vehikle (nosiče) na reprodukciu a zanikli by spolu s nami (aj keď ich ďalšími nosičmi sú napr. internet, knihy a iné artefakty). Ale ak by vznikla samostatne uvažujúca umelá inteligencia, teda ďalší nosič (ktorý by mémy selektoval a reprodukoval), mémy by na nás neboli až také viazané (v podstate ani nie sú), nezanikli by...netreba však zabúdať, že mémy neuvažujú, nemyslia na to, čo bude ďalej, snažia sa iba reprodukovať... ...(k mémom si neskôr pozri aj ďalšiu kapitolku, kde je vzťah mémov a génov vysvetlený detailnejšie, pripravujem ju)

2) Neviem, aký je vzťah entropie a indeterminizmu, ale mám taký dojem, že entropia je skôr termín prírodných vied, ide o termodynamickú veličinu, ktorá je mierou neusporiadanosti systému, zatiaľ čo termín indeterminizmus má asi ekvivalentný význam, ktorý vychádza z filozofie (ak o tom niekto vie viac, snáď sa ozve). Vysvetlím ti, ako chápeme determinizmus a indeterminizmus „my-filozofi“:
Determinizmus (z lat. determino, determinare - určovať, podmieňovať) je filozofické (alebo svetonázorové) učenie, predpoklad o všeobecnej zákonitej súvislosti a podmienenosti javov. To vo všeobecnosti znamená, že svet nie je súhrn izolovaných javov, udalostí a vecí, že nie je tiež ich chaotickou zmesou, ale že je nejako usporiadaný a štruktúrovaný do poriadku. Veci a javy sa ovplyvňujú a závisia od seba na základe nejakých pravidiel (zákonov). To minimálne znamená, že všetko má dostatočný dôvod na to, že je a aby bolo také, aké je (Leibniz). Lenže má to jeden háčik, nemusí ísť o prísny jednoznačný kauzálny determinizmus (jedna príčina na jeden účinok), možno hovoriť aj o pravdepodobnostnom determinizme...o tom bol vraj aj spor predstaviteľov kvantovej mechaniky N. Bohra, W. Heisenberga a iných s predstaviteľmi teórie relativity – A. Einsteina a i. Je to známy spor o to, či Boh hrá alebo nehrá v kocky – kde sa pod indeterminizmom chápala kauzálna, ale nie jednoznačná determinácia, teda determinácia pravdepodobnostná (jedno-viacznačná forma, prítomný stav neurčuje práve jeden neskorší stav veci, teda nevieme presne, čo nastane...otázne je, či to nevieme preto, že sme nedokonalí v predvídaní, alebo preto, že to nie je možné predvídať).
V druhom prípade sa zasa za indeterministu bude považovať filozof, ktorý bude tvrdiť, že javy sú determinované inak ako kauzálne – napr. finálne (účelovo). Až v treťom prípade, kedy sa bude indeterminizmus chápať ako opak akejkoľvek podoby zákonitej súvislosti a bude sa v ňom tvrdiť, že všetko je náhodné, nie zákonité, budeme mať do činenia s najsilnejším variantom indeterminizmu. V dejinách filozofie sa však ukazuje, že takýto indeterminista je skôr výnimkou. Väčšina filozofov bola v takej či onakej podobe deterministami. Ak filozofi písali o nedeterminovanosti, potom to bolo obyčajne v aplikácií na nejakú časť sveta (napr. na človeka), ale nie o celku sveta (za tieto informácie vďačím svojmu učiteľovi).
Takže ako vidíš, pojmy determinizmus a indeterminizmus sa môžu aj prelínať a práve vo vzťahu k človeku sa hovorí o slobodnej vôli, napriek tomu, že aj tá sa teoreticky (resp. Vedecky a možno už aj filozoficky, neviem) v podstate popiera, ale to už predbieham.

3)nemyslím si, že k zvyšovaniu determinizmu vesmíru prispieva veda, veda sama je súčasťou celej mašinérie, snaží sa porozumieť tomu, ako svet funguje, ale ak sa na ňu pozrieme ako na súbor memplexov, tak možno áno...čím sú vedecké teórie sofistikovanejšie a snažia sa preraziť do najväčšieho počtu nosičov, tým sa viac podriaďujeme ich zámeru a niekedy mémy ťahajú za sebou aj gény a možno musia vznikať nové mechanizmy, ktoré by ich podporili...a tým sa svet a my čoraz viac štrukturujeme, biologický vývoj je však oveľa pomalší, nie je možné to posúdiť z daného stavu, ale iba spätne...

....možno to tak obrazne povedať;)

mozno sa i na mna hlupaka nieco z tvojej mudrosti nalepi :)

Na základe tvojho výkladu by mi miesto „psychiky“ lepšie sedelo „myslenie“, „prístup k bytiu“, „vzťah človeka a univerza“...
dia, prečo myslíš, že intelektualizačný proces (vývoj) nemožno ľudským úsilím ovplyvniť? Aké sú dôvody pre takéto tvrdenie? Z čoho plynie?

hm, práveže som vychádzal z predpokladu, že človek JE mladšou vývojovou štruktúrou, veď všetko živé je mladšie než neživé (nebeské telesá).
Ako najstaršiu vnímam neživú prírodu, potom jednoduché organizmy, potom zložitejšie (viacbunkové) a na konci radu vidím človeka a potom mémy... Alebo vari mémy vznikli skôr ako sa objavil človek a sú na ňom nezávislé? Nazdával som sa, že mémy sú ľudský “vynález”, že človek je ich (jediným) tvorcom a hlavným vehiklom, že so zánikom človeka by sa existujúce mémy zakonzervovali, prestali sa vyvíjať alebo by sa ich vývoj prinajmenšom výrazne spomalil.
Alebo je to všetko úplne inak?

Nemyslel som to tak, že by veda pôsobila na vesmír a robila ho deterministickým, ale tak, že veda odhaľuje súvislosti javov, a teda to, čo sa mohlo pôvodne javiť ako indeterministické, bez kauzálnych vzťahov, sa s prehlbujúcim poznaním stane jasné, priehľadné, predvídateľné, ergo deterministické. Povedzme napríklad, že by sa genetikom podarilo v replikácii génov objaviť predvídateľnú kauzalitu a súčasný predpoklad, že evolúcia je náhodná mutácia a selekcia, by opustili ako pesimistický a nepravdivý...

reagoval som na clanok

vsimla som si ta, ver mi a tiez sa velmi tesim;))) ze si zavital ku mne, dufam, ze budes na moje clanky dost prisny a prepac, tento mesiac mam obmedzeny pristup na net....takze jupiiiiii, vitam ta tu a nemyslim si, ze si hlupak a ja mudra...

lebo prvy komentar bol tebe, druhy hogovi :)

s tymi memami, asi som to zle pochopila, memy skutocne vznikli s ludskym myslenim, nemylis sa a co sa tyka toho vyvoju psychiky, je to dost komplikovane, intelektualizacny vyvoj (ak uvazujeme o memoch)nie je v rukach cloveka, pretoze my sme podla teorie memov iba ich nositelmi, co by nam zase uberalo na slobode, vsak? este nad tym dokladnejsie porozmyslam a skusim si tuto myslienku obhajit...ved o to ide, veda a jej teorie hovoria o iluzii slobody

ale uprimnost k sebe samemu sa vraj ceni...tak nabuduce;)

ako tvoj kocúr :) a už vôbec nie ako autorka článku :)), no jednako som pochopil, že prvý komentár patril dionee a druhý mne... :)
Že sa „múdrosť“ a „guľatosť“ (rozumej tuposť) DOSŤ vylučujú, to aj pri svojej guľatosti celkom dobre chápem... ;)
Neboj, svojimi komentármi som nereagoval na tvoj komentár, ale na článok, oki? :)

aj precital, ale ta dlzka ma odradza ;o)

z toho, o čom to tu je, prerozprávam ti to ako rozprávku na dobrú noc, oki, chlpaček? :)

máš dlhé texty rád, nieee?? alebo len vlastné??? ;)

Jedna vec je, čo sme podľa teórie mémov, iná vec môže byť, čo sme v skutočnosti...
Ak sme podľa memetiky len neslobodnými vehiklami mémov, potom ma zaujíma, prečo a na základe čoho memetici prichádzajú s takým silným tvrdením? s podotázkou "je to naozaj jediný možný a dokázaný popis vzťahu medzi človekom a mémami?"...

Veď čo človeka pripravuje o slobodu (neraz i o rozum či život) viac než láska a nenávisť??
A nie sú teda mémami, mimochodom, vlastne úplne všetky vyššie city bez výnimky???
Veď vyššie city má vari len človek, okrem neho (možno) ešte niektoré primáty...
<b>Kladné vyššie city</b> pôsobia v prospech génov, <b>záporné vyššie city</b> proti nim.

<b>Vyššie city</b>
= kon/deštruktívne mémy v ne/prospech génov (pro/anti gen) a života (pro/anti life)

<b>Láska</b>
= konštruktívny, (najviac) v prospech génov (pro gen) a života (pro life) pôsobiaci mém

<b>Nenávisť</b>
= dekonštruktívny, (najviac) proti génom (anti gen) a životu (anti life) pôsobiaci mém

Týmito otázkami by sa mohla či mala(?) zaoberať <b>mémo-psychológia</b>, no nie??? :)))

aj postoj k antropocentrizmu? (predpokladať ho, odmietnuť alebo si ponechať zadné vrátka?)

ano, v podstate sa budem musiet vyjadrit aj k tomuto problemu, ale podla teorie memov je to iba iuzia, hovorim o nasom Ja, avsak ako sa zda podla toho, o com huta moje iluzivne Ja xi xi, je to dost dolezity prvok, bez ktoreho by sloboda nemohla byt...

láska ani nenávisť nie sú mémy, aj keď nimi môžu byť sprevádzané, každý alebo skoro každý pozná príbehy o láske (Rómeo a Júlia apod.) a tie nás učia imitovať istý spôsob správania sa, ale láska a nenávisť je skôr záležitosť emócií a inštinktov, súvisia skôr s génami, aj keď je pravda, že pohlavný výber, teda my ženuška si vraj najčastejšie vyberáme najlepsích imitátorov, teda nositeľov mémov (takže sa znovu spolupráca či vzájomný vzťah medzi génami a mémami nevylučuje)...hi hi a neviem, či existuje niečo ako mémo-psychológia, ale o vyšších citoch som čítala a tiež Vám o tom veľmi rada porozprávam...

sú myšlienky, dotieravé myšlienky, ktoré spolu súťažia o našu pozornosť, spôsoby správania, chovania, ktoré sa prenášajú imitáciou (napodobňovaním) a šíria písmom, jazykom, internetom, médiami...môžu mať rôznu veľkosť, napr. jedna veta "byť či nebyť, to je tá otázka" alebo aj celý zborník...vznikajú aj memplexy, teda celé systémy myšlienok, ktorými sú napr. náboženstvá, egoplex (vedomie vlastného Ja)...

aj keď nimi môžu byť sprevádzané, že sú záležitosťou emócií a inštinktov a súvisia s génmi.
Naozaj nenapĺňajú tebou uvedenú definíciu mémov, podľa ktorej sú to <b>myšlienky</b> prenášajúce sa imitáciou a šíriace sa písmom, jazykom, médiami...
V tejto súvislosti ma však napadá, či táto definícia mémov nie je (zbytočne) príliš úzka...

prepáč hogo, pomýlila som si výrazy starší-mladší s výrazmi skorší-neskorší, a potom mi to dávalo iný význam, mladší ako skorší, asi som bola v zhone, čo už, ale aspoň sme niečo povedali o mémoch...

pokiaľ viem, je to jediný možný vzťah medzi človekom amémami, ak vie niekto viac, rada si to prečítam ;)))

nie je až taká úzka, základom je to, že sú to jednotky informácie, a sú skôr kognitívnou záležitosťou, preto mi to nesedí s tými emóciami, naše emócie založené na génoch skôr podporujú šírenie istého druhu mémov, čo na to povieš hogo? alebo sa pokús povedať, v čom sa ti táto definícia zdá úzka, teda, čo by bolo vhodné doplniť, už som stvorila aj ďaľší článok o mémoch, tak si to pozri a teším sa na tvoje otázky...:)))

v tom, že podľa nej sa imitáciou prenášajú len (či hlavne?) <b>myšlienky</b>, jednotky informácie, ktoré sú (ako píšeš) skôr kognitívnou záležitosťou...
vari sa napodobňovaním nemôžu prenášať aj emócie?
napríklad ak nežne pohladkáš malé dieťatko po líčku, rovnako nežne pohladká ono teba...
ak človek vyžaruje lásku, lásku od ľudí aj dostáva, ak šíri okolo seba neznášanlivosť a nenávisť, rovnakou mincou mu to spláca aj jeho okolie...

sú aj spôsoby správania, ešte sa na to pozriem, ale to, ako sa správaš určite súvisí aj s tým, čo prežívaš, teda aj emócií, aspoň si myslím...lenže emócie, ak odmyslíme to správanie navonok, sú niečím, čo sa nedá kopírovať imitáciou, každý ich prežíva sám a neprežíva ich tak preto, že by sa to naučil od niekoho iného...čo ty na to hogo? aj keď pri mémoch ide o niekoľko krokov: pozorovanie, zosobnenie (premýšľaš nad tým ako premýšľa ten druhý pri nejakej činnosti...pri myšlienkach je to asi podobné) a vlastná reprodukcia (imitácia) činnosti, myšlienky....pozriem sa na to bližšie;)možno by sa dalo uvažovať aj o emóciách, ak nie, určite ti poviem, prečo...

aj láske učíme?

prípadne aj kopírovať... je síce pravda, že emócie človek prežíva (väčšinou) sám, vo svojom vnútri, no prežíva ich veľmi podobne ako väčšina ľudí, dokáže teda aj na základe veľmi nenápadných vonkajších prejavov „odhadnúť“, čo prežíva iný človek a tým pádom môže prežívanie, emócie iného človeka aj napodobňovať... dobrým príkladom je náboženská horlivosť alebo obecne empatia, vcítenie sa do pocitov iného človeka... mám nejednu osobnú skúsenosť s tým, že emócie iných ľudí vo mne indukujú podobné emócie (smiech, smútok, strach, zdesenie, ...)
a či sa učíme aj láske? možno... možno sa to učíme už v prenatálnom období, a možno ako maličké, všetko so záujmom pozorujúce a citlivo vnímajúce dojčiatka...