dionea

      Minulý týždeň sa stalo niečo, nad čím odvtedy premýšľam - Mal by sa žiak učiteľa báť? Neviem si na túto otázku jednoznačne odpovedať, určite by som nechcela, aby sa ma deti báli a pravdupovediac, viem takmer na sto percent, že sa ma ani žiadne v škole neboja. Zdôverujú sa mi so svojimi problémami preto, že strácajú predomnou akékoľvek zábrany a neboja sa urobiť, povedať niečo, čo by ich mohlo ohroziť (no vždy sa to deje v miere slušnosti). Týka sa to pravdaže aj problémov s inými vyučujúcimi.
   Deti bežne robia neplechu, aj minulý týždeň sa stala v škole jedna vec (pre dôveru, ktorú voči mne prechovávajú deti v škole pomlčím o tom, čo presne), pre ktorú sa dostali na koberček pred svoju triednu učiteľku. Ja do toho pravdaže nemôžem zasahovať a myslím, že jednou z vecí, ktoré by sa deti mali v škole naučiť, je niesť zodpovednosť za to, čo robia. Na druhej strane sa mi zdal trest navrhovaný učiteľkou neprimeraný situácii (návrh na pokarhanie riaditeľkou školy) a myslím, že z jej strany malo ísť len o bu bu bu na dievčatá, aby sa to najbližšie neopakovalo. Nič vážne sa nestalo a dievčatá, mimochodom najlepšie študentky triedy, mi plakali na hodine. Mali pocit, že neboli dostatočne vypočuté a báli sa čo i len ísť k triednej. Boja sa rozprávať sa s ňou, nikdy nepočuli, že by ich mala rada, od nej samej. Je nutné, aby sa nás deti báli? Nie je iný spôsob, ako si udržať pred nimi autoritu a docieliť, aby neprekračovali isté hranice správania sa?
     Na druhej strane aj ako budúca mama uvažujem nad mierou trestu. Čo je primerané a čo nie? Ak dieťa nepostretám za prvý menej vážny priestupok, môže neskôr urobiť niečo horšie? Zatiaľ sa domnievam, že sa stačí s dieťaťom rozprávať o tom, čo urobilo. Aj deti z mojej triedy raz rozbili sklo v jedálni, no keď som sa pozrela na to chlapča, videla som strach z toho, čo ho čaká. Mal slzy v očiach, všetci asi čakali, ako na neho navrieskam (pravdepodobne bežný postup niektorých pedagógov), no ja som si ho vzala z dohľadu ostatných, pýtala sa, či sa mu niečo nestalo a tiež, či si uvedomuje, čo a prečo sa práve stalo? Ja to inak neviem, občas mám sama obrovskú zlosť, vtedy zvýšim hlas a snažím sa im "prehovoriť" do duše. Ale vôbec netuším, či to má nejaký dopad na deti, ich správanie a či to má nejaký význam - dostatočný.
   Napokon, učitelia, ktorí nedokážu dostatočne tvrdo trestať priestupky, klesajú v očiach detí. Niekedy mám pocit, že len prísny učiteľ je považovaný za správneho pedagóga. Ja si chcem vybudovať rešpekt inou cestou, ide to síce pomalšie, ale cítim, že sa výsledky dostavujú. Len netuším, či sa ešte budem chcieť vrátiť a dokazovať samej sebe, že na to mám.


prajem vám všetkým príjemne strávenú sobotku ;-)

vaša diuša :-*