dionea

    Hm, ale čo? viem, čo by asi potešilo, no priznám sa, že niektoré pocity nedokážem siliť. Keď sa vrátim z práce domov, som úplne vyčerpaná, akokeby mi niekto vytrhol srdce (alebo dušu, ak chcete), pokrájal, rozmliaždil, vysušil a rozsypal, najlepšie tak na smetisku. Srdce mi každú noc dorastá a nivočí sa zakaždým, každučký deň. Neustály zhon, hromadenie povinností, ich pomalé ubúdanie ma natoľko vykrádajú, že nemám síl...na nič. Nedokážem uvažovať a písať, už neviem vôbec nič...
    Nemôžem si ľahnúť, vyložiť nohy, občas sa rozmaznávam kúpeľom, vôňami, ktoré si streknem na zápästie a ovoniavam alebo jahodovým jogurtom, ktorý ma dnes vrátil o dvadsať rokov späť, keď sa nosili raňajky - jogurt s bielym rožkom. V podstate som takéto miešanie chutí neznášala, ani som ich v tejto kombinácii nejedla, no spomenula som si, ako stojím v obchoďáku a čakám pri košíkoch, kým mi oco prinesie žemličku alebo jogurt :) taký ten pravý plnotučný...ani vtedy mi nebolo dobre, ale v tom okamihu zastal čas a aspoň na chvíľu bolo všetko, ako má byť :(
    Celá horím, nechala som horúcu vodu, aby ma vyobjímala a to teplo sa vo mne napodiv drží, ešte sa rozmaznám horúcou kávou s mliekom a začnem sa učiť, pripravovať do noci a závidieť všetkým, ktorí nemusia...ktorým padla a môžu robiť čokoľvek na svete. Učiteľka nedokáže zázraky, nedokážem tak veľa vecí...keď zlyhávam ako učiteľ, ktorým asi ešte nie som, napĺňa mi srdce smútok a keď sa ma po tom všetkom Veronika opýta "Ako ma mám?" ach :((
    Chvíľka sa skončila, preplávali cezo mňa všetky pocity dneška a idem pracovať...pomaličky, pretože nevládzem...


pekný večer všetkým

Vaša diuša :-*