dionea

  ...do jazierka, okoluidúci sa len tak mlčky prizerajú, sadli si na lavičku a sledovali kruhy na hladine, ktoré kreslia jej slzy...jej neforemný zadok sa tlačil na ich tváre, premýšľala o svojom cieli, neurčitom, pred ňou, v diaľke...jej plecia a to, čo na nich nesie už dlhý čas, ju ťahajú ku dnu a jej neostáva nič, len skočiť, do priezračného jazierka, ktoré ju očistí a ona možno ožije...skamenela od toľkého vyčkávania na vhodnú chvíľu...dokonca aj jej úsmev na perách....skamenel a ona napriek svojmu úmyslu a ťažobe, rozdáva radosť a nechce sa sťažovať...prečo aj, obdiv okoloidúcich ju povzbudzuje k víťaznému skoku a ona vystrašená nevie, kam sa dostane...kde sa ocitne a koho stretne, a či sa znovu vynorí....

predsa je len socha, žena bez mena, čo skamenela z dlhej chvíle, chvíle pred osudovým skokom...