dionea

      Kráčala som v tme neviem kam a pod kožu sa mi vpíjal dotieravý mráz. Okrem postavených bradaviek a naježených chĺpkov na rukách som na sebe nemala vôbec nič. Videla som len bezodnú čiernu tmu pod sebou a svoje bosé skrehnuté chodidlá opatrne prešľapujúce jedno cez druhé. Zohrievali ma len moje kučery nežne hladiace holý chrbát.
     Zrazu sa tam zjavili. Každá na inej strane, vysoká, chladná, hlučná, masívna, nikde nekončiaca stena. Obe sa ku mne blížili v protichodných pohyboch a ...boli zo železa, zo zlisovaného železa všetkých farieb, prevládala však červená a hnedá ako krv a fekálie celého ľudstva, ktoré sa ku mne pomaly, ale iste približovali, aby ma medzi sebou rozpučili ako hmyz.
      Už dlho som žiadny nezabila a ani nechcem. Ucholak mi minule liezol po stene, akiste zo zeleniny, ktorú som v ten deň jedla. Bála som sa ho, ale moja túžba nechať ho žiť nado mnou zvíťazila. Vzala som ho do ruky, liezol po nej naozaj rýchlo, akoby vedel, čo ho čaká, vyhodila som ho von oknom. Možno to neprežil, neviem, no nedokázala by som ho rozpučiť. Prečo potom ten sen? Steny?
    Bežala som zo všetkých síl a chcela im utiecť, no ony sa neľútostne približovali a dýchali na moje stehná. "Nechcem ešte zomrieť! Vlastne chcem, čo chcem?" Bežím ďalej, aj keď...nemá to zmysel, aj tak ma dostanú, nemajú konca kraja, "Prečo vlastne utekať, keď na konci je aj tak smrť? Nenávidím sa! Nenávidím ich!!! Zmiznite!" Šuch, šuch, šuch, šuch....
    Zobudila som sa zdesená. Šťastná. Moje vystrašené oči spočinuli na vešiaku na dverách, svadobné šaty ma oslňovali svojou belobou a čistotou.
Dnes je ten deň.
Skončí sa moja nočná mora.
Možno.
Stenám neujdem, nech by som bežala akokoľvek rýchlo.
Jedného dňa ma rozpučia a nezostane po mne nič, len...NIČ.