Som mučenník večných múz,
dolorista bez Krista,
mizantrop, čo skúma ľudí,
ten, čo sám seba nepozná a nudí
i v utrpení vyžíva sa,
veď len taký život pre mňa krása.
Som to ja...
nad sebou stále plače a sužuje sa
a každý deň zabíja sa,
no telom usmievam sa,
všetci sú však hluchí, slepí,
vypočuť si ma sa im bridí.
To som ja – dionea moa – nelietavý vták,
mäsožravá rastlinka,
čo Vás nežne zožerie.
Sedím v autobuse
Som sama, sedím s jablkom v ruke,
pozerám sa pred seba
a snívam.
Snívam o pravej ruke po boku ľavej,
o slnku za chrbtom
a slzách na perách, o ňom,
čo zomrel. Už prestal dýchať,
a predsa ešte snívam.
Reflektory áut mi bijú do očí
a sny sa plnia.
Mám pravú ruku vedľa ľavej,
slnko za chrbtom,
slzy na perách a vedľa seba jeho,
toho, čo už nedýcha...
Snívala som o ňom ako o živom,
lenže príliš dlho a on zomrel.
Už nedýcha a ja som slobodná.
Už nemusím myslieť, už nesnívam.
Narodenie
Hurá, prišiel na svet!
Na guľu ktorej hovoria Zem.
Medzi ľudí, ktorí sa naňho tešili,
a ešte pred narodením ho milovali.
Dlho čakali, tešili sa a plánovali
jeho i svoju budúcnosť.
Plánovali to, do čoho ho budú obliekať,
do akých škôl bude chodiť,
to ku komu si sadne do lavice ako prváčik,
kto budú jeho priatelia,
kedy dostane prvé auto, či prvé tučné vreckové.
Naplánujú mu celý život i dátum jeho promócii,
svadby, či smrti. Jednoducho všetko.
Á, práve sa naň pozerajú
a dávajú mu prvý cumlík.
Nakláňajú sa nad ním jeho rodičia,
krstní, tety, ujovia, sesternice a bratranci.
Usmievajú sa, štípu ho za líca a naďalej vyškierajú.
Malý človiečik rastie, ale čo to?
Veď ono nemôže chodiť!
...a človiečik rastie ďalej. Mení sa!
Veď on má tvár nepodobnú ľudskej a nemôže rozprávať!
Všetky plány troskotajú.
Dieťa sa usmieva, lenže srdcia rodičov plačú.
Zrazu je ticho, nepočuť smiech ani plač.
Tri rany revolverom a nastalo ticho.
Ticho pre nich a ticho pre nás.
Nemusia viac plakať, dieťa sa viac nebude smiať.
Zostalo iba ticho a ešte peniaze pre príbuzných.
Tých, čo sa smiali po narodení a smejú sa aj po smrti.
Ó, čo to počujem?
Aha, znova sa narodil človiečik.
Všetci sa tešia
a ono malé zvedavo čaká
na svoju budúcnosť...
Primrznutá
Pśśśt! Nepozeraj sa tak vábivo,
Niekto nás môže počuť!
Bude počuť tvoje očividné prosby,
ja ich počujem, ale chlad v mojom srdci
ho odráža, ten zvuk, cvengom preč!
Preto ho počuješ s meškaním, v ozvene
a myslíš si, že odpovedám.
Nedokážem to! Zronená padám k tvojim nohám,
a ty to cítiš,
moje útroby sa skrúcajú v nevedomosti,
ako ďalej?
Neviem.
Pomôž mi!
Ticho. Ticho. Ticho. Prááásk...
Tvoje prosby rozbili môj chlad,
rozpustil sa v tvojom náručí
a ty už nepočuješ ozvenu,
ale mňa!
A ja ti hovorím:
ĽÚBIM ŤA!
Príbeh pre slzy
Pamätám sa, ako som stála nad jej kolískou,
tie malé ručičky sa dotýkali mojej tváre...
Ešte stále počujem smiech toho anjelika,
bolo moje.
Teraz už nie je, zobrala ho voda,
a naplnila moje srdce.
Moja dcéra!
Pokoj
Svitá nový deň.
Žiara slnka mi zatvára oči.
Nielen ona, ale i únava,
únava ma vkladá na stôl,
s ňou klesám na zem,
a ešte hlbšie.
Tam sa stretáva
ÚNAVA s ÚĽAVOU.
Svitá nový život.
Úsmev
Úsmev.
Usmej sa!
Hm..optimistické smerovanie
v čase žiaľu.
Ešte sa nesmeje.
No tak, usmej sa!
Usmiala sa a nepomáha.
Smejú sa iba ústa, srdce nie.
Nie je to smiech, je to iba
ÚSMEV.
Pred koncom.
Čokoláda vo víne
Opila som sa prvý krát v živote,
bol to alkohol,
nebola to láska či radosť
v ten deň som ešte vraj mala lásku,
potom ma však zavrhla,
práve pre ten stav
opilosti ( urobila som to možno preto, že povedal –
Prečo sa tískaš nasilu? )
Bolo to naozaj prvý krát,
prvý krát, čo som možno ľúbila,
prvý, čo som sa opila.
Už viac neprišiel
a ja sa opíjam každý deň – výčitkami.
Nepoznal ma,
keby ma poznal,
nebola by som sama,
a mohla som zjesť tú čokoládu, čo mi daroval.
Teraz ju už nechcem
nezaslúžim si ju,
zjedzte si ju Vy,
moji milí.
Dobrú chuť.
Nebola to iba moja chyba.
Večné zoznámenie
Raz na pobreží stál som
a hľadel na more, keď v tom sa mi pred očami
zjavila Amore,
v modrom plášti, s dlhými vlasmi zeme,
sledovala krásu vĺn.
Na druhý deň ružu krvi som jej dal
a ona do očí mi nazrela, tak hlboko, tak úprimne,
až som nahý pred ňou v mdlobách stál.
Na tretí deň na miesto, kde divý mak rastie
pozval som, to dievča záhadné,
pohľad premenil sa na dotyk, cítil som jej teplo aj chlad.
Dlho sme tam stáli, ba niekoľko vekov,
až zrástli sme s divým makom.
Už nestál som na pobreží,
našiel som ženu svojich snov
a teraz s ňou naveky, rásť budem tu.
Do konca sveta, ak niekedy nastane,
budem jej hľadieť do očí a dotýkať sa
jej starnúcej pokožky.
Bez slova, gesta, či pohybu,
s ňou budem spievať tú pieseň
o nás, o divých makoch
a pobreží lásky bez vzlyku.
Lienky Adam a Eva
Bola raz jedna lienka, volala sa Evka
a ešte samec, čo ľúbil ju nad svet.
Adamom ho pokrstili, keď zavrešťal na nich
z plnej sily.
Spoznávali čary sveta, spolu vedno bez mihnutia,
viedli sa cez rieky, prúdy života.
Chodili po zemi, na ktorej vládla Evka,
lietali vo vzduchu, ktorým ju niesol Adam.
Obaja mali svoje svety a pomáhali tomu druhému
spoznať ten neznámy.
Raz však prišiel veľký dážď, hromy bili, blesky zas,
noc menili v číri deň, plný modrého svetla.
Kvapky vody padali tak tvrdo, že i listy kvetov
opúšťali svoje dámy a bozkávali zem vlhkými perami,
vlhkými od sĺz, ktorými sa lúčili.
V tejto búrke boli i Evka a Adam.
Sami, no spolu sa objímali v nádeji,
že ich ani jedna kvapka nenájde.
Zatiaľ, čo sa dotýkali chránila ich láska.
Avšak, keď udrel hrom, silný jak hlas svedomia,
oddelil ich telá na chvíľku
a zaplavila ich kvapka dažďa ako mnohých predtým.
Už sa Evka držiac Adama neprechádzala po lúke,
ani Adam neniesol Evku v náručí počas letu z kvetu na kvet.
Teraz tam ležali vedľa seba na zemi,
takí šťastní, takí krásni,
Evka bez krídiel, Adam slepý,
ale hlavne obaja mŕtvi.
Nech odpočívajú v pokoji,
ani smrť ich nerozdelí.
Žiť alebo nežiť?
Už vieš človeče aké je to byť ničím?
Dýchať pre seba a predsa nevedieť, že žiješ?
Počuť tlkot svojho srdca a predsa necítiť,
nemilovať, či umierať bez lásky?
Pozerať sa na hviezdy a veriť v neskutočné?
Počítať roky svojho života, ktorý nie je životom,
ale iba tieňom žitia a teba samého?
Pomaly počítaš a čakáš,
kedy príde koniec, alebo aspoň zmena
k lepšiemu, či k horšiemu, to je jedno,
len aby si cítil, že žiješ
a že si niekým a nie niečím.
Aspoň na chvíľku sa dotknúť svojej šťasteny,
smutnej hviezdy, čo plápolá nad nami.
Takisto čaká, i keď vie, že ak sa nič nestane,
zhasne. Zhasne a človek nezistí, aké je to byť
šťastným a zhasne spolu s ňou.
Bez úsmevu, bez radosti, bez teba.
Zomrie ako nepoznaný a prach sa obráti
na prach.
Nervozita
Vrie vo mne nervozita,
no nemôžem kričať,
bo mucha by spadla s môjho nosa.
Preto pozorujem dúhu jej krídel,
čo zrodila sa zo slnka
a pripomienky infantilného despotu
ma už nerušia.
To mucha vytrhla ma z jej rúk,
i jej láskavé satie sosáčikom
satie môjho studeného potu z nosa.
No nervozita sa nevzdáva,
rukami sa zadrapila o oko
a preto ono tiká a trhá sa.
Ja však ďalej zvádzam boj
s tou nervozitou.
Zrazu mucha zatrepoce svojimi
dúhovými krídlami a zmarí stisk
jej rúk s mojím okom, čo stále tikalo.
Mucha odletela, nervozita už nie JE!
Zvuky
Ticho? Nie, zvuky sú sprievodcami nášho života,
otvárajúce dvere, pretáčajúca sa páska,
tóny klavíra, či píšuca ceruzka.
Všetky vytvoril človek.
On je na vine, alebo nie?
Kto môže za to, že detské uši nosia zvuky hádok,
rinčiacich zbraní, ľudského plaču,
či šepot sĺz iných, čo nosili, no už stratili – tie zvuky?
Bim, bam, bom – zvuky silné mi napadli uši.
Zo šikmej veže, tej, čo postavil človek.
Zase ON ! Stavia, búra, vymýšľa i zabúda.
Zabúda na mravce pod kobercom,
na čiarky na dverách, na veľké otcove topánky.
Vyrastie, zomrie, my zabudneme, on tiež,
navždy, i zvuky jeho slov odletia do večného ticha vesmíru
a keď sa vrátia, vyvolajú možno smrť, možno,
možno sa však už nikdy nevrátia, zaniknú
a po nich sa narodí nový život – nové zvuky...
Sahara
Rovina pustá, rovina tichá,
iba tie stony, čo znejú.
Skláňaš sa k zemi, pred Bohom stojíš,
čo slnkom nazývať sa chce,
no nachádzaš iba sypký, horúci piesok,
prechádzajúci cez prsty na ruke.
Hľadáš vodu, očistu duše,
však fatamorgána sa zočí pred tebou
a v okamihu, keď tam prídeš,
padáš dole tvárou svojou.
Putuješ ďalej s nádejou v srdci,
mladý jak vetvička stromu,
pomaly starneš, meníš sa v kôru,
suchú to ratolesť.
Jediná vlaha, čo na perách mrie ti,
iba slza tvoja je.
Chutí jak soľ, trpký to život,
no ty ju prehltneš.
Slnko však páli do tela hryzie až na samé dno.
A ty už len ležíš, nevládzeš ďalej
piesok pochová tvoj dom.
Za živa padáš do tmy a temna,
fialky odspodu voniaš
a keď ty vlahu jak špongia vsaješ,
vystrie ťa na nohy rovné.
Tento krát sa neplazíš
jazykom slnka,
lež topíš vo vode oblakov.
Kto ťa zachráni? Kde sa znovu ocitneš?
V páľave slnka, vo vode oblakov?
Nie, vyparíš sa ako vzduch,
vzduch,
v z d
u c
h.
Modlitba
Už po tisíci krát ležím v posteli zmorená dňom
a vzpínam ruky k tebe, čo všetko chápeš, všetko vieš.
Do úst vkladám si slová, ktoré ty už dávno poznáš,
to, čo som robila, na čo som myslela, všetko, všetko už dávno vieš.
Nemám síl to opakovať, preto len prosím o nový deň,
o krásne ráno, lásky deň, ktorý v zdraví prežiť chcem.
No viem, že znovu mŕtva do odpočinku padať budem,
že celý deň si na teba, pane, nespomeniem-
iba večer, predtým ako ďalší deň rodiť sa bude, veď vieš.
No prosím o odpustenie mojej duši a ty vieš ako veľmi.
V prosbe mi na tvár slza sa pudí
a tečie, kým nevypoviem.
Tak večer, čo večer mokrú tvár nosím
a pred tebou ležím jak dieťa snov.
Snívam o tebe, snažím sa veriť, no viem,
že pochyby robia ma hriešnou.
Ty - veľké srdce, odpúšťaš mi
a žehnáš ma pre ďalší deň.
Tak každý deň, vraciam sa k tebe,
a sebecky prosím
o odpustenie.
Len prosby, odpustky
a ja cítim ľahkosť i túžby.
Ďakujem ti, že vypočuť ma chceš,
že neprotirečíš, nekarháš ma deň čo deň,
že svetlá mierna tvár tvoja i ku mne sa skláňa
a hladí mokrú tvár a hovorí mi:
Neplač viac dieťa snov, som stále s tebou.
Ja tu ležím a ty nado mnou
počúvaš ma......ď a k u j e m !
Koncentrák
Kráčam rovnými nohami po rovnej zemi,
vedľa mňa míňa však čas,
telá mŕtvych orných bratov,
ktorých nikto nepoznal včas.
Ležia si tu bez povšimnutia,
ako deti koncentračného tábora,
ktorých topánočky obdivujú
zahraniční turisti.
V tomto okamihu na mňa padá
vina a krik tých uplakaných dieťat.
Všade ich oči a hluk, či ticho,
ktoré im zviera hlasy.
Vtedy sa cítim ako sa mal Hitler,
čo guľku do čela sám vpálil si
a teraz v tomto živote,
za to utrpenie, pykať zvyká si.
Už nevládze niesť ťarchu tých dušičiek,
a preto v kúte kľačí a plače.
SÁM.
Kráčam ulicou tou ...
Bez mince kráčam tmou, ulicou tou,
čo nazvali ju strašidelnou, ou ou ou.
Prievozník podsvetia Cháron, nemal by však mať,
plácu za prácu, čo vykonal by rád.
Preto nemám strach z tieňov, čo strach mení vo väzňov,
ani zo zvukov ulice bez krpcov.
Prízraky, tiene, zvuky, či pachy ma nenastrašia!
Nie, ja nie som strachopud,
i keď myšlienky ma dusia
do tmy ulice strašidelnej.
Žuvačku vyberám, odhodím papierik a žujem.
Švístavé zvuky tak prehlušia deti mojej hlavy
i deti ulice, čo strašidlami by chceli byť.
Plazím sa prstami v blate, brodím sa sklonená
pred sebou samou, nie pred deťmi hlavy, čo nosím.
Osvetlená svetlom nočných lámp,
ďalej plazím sa v ústrety čas
a hľadím na svetlo v mojej izbe,
kde teplá posteľ ma prikryje!
Už stúpam po schodoch, chodbou tmavou,
a keď pred prah dverí padám znovu,
dýcham prach ciest
z ulice, čo nazvali ju strašidelnou.
Líham si do postele, ktorú zočila som pred sebou.
Už nekráčam ulicou tou..
Obezita mňam!
Nosí vyrovnané vlasy,
sú vyrovnané sami so sebou a
ona sa k nim tiež správa- kučeravo.
Siahajú tej žene po lalôčiky uší,
neobopínajú štíhly pás, ten u nej nenájdeš
i stehná vystielajú celú stoličku,
museli pre ňu vystrúhať veľkú kolísku
a cumlíky dva do ústočiek dať.
Odvtedy sa jej však ústa scvrkli
a nepovie viac ako tri slová:
mama, tato, jesť.
A tak stále každý deň,
morku, kurča na obed, raňajkám jeden stôl nestačí
a keď k večeri čas príde,
mama, tata ruky lomí.
Zrazu však s pubertou nový hosť zavíta,
jej meno je anorexia či „priatelia“?
Nuž žena tak oblá na tri hony,
v suchý konárik sa mení.
Nevládze ona prehltnúť vodu
a vždy ju jak nevďačník hrobu,
preč chce dať.
Pomaly dýcha, nádych, výdych
a ešte raz a naposledy.
A dievča tenké na pohovke leží.
Navždy. Plesajte a radujte sa!
Ona vás ľúbila takých,
akí ste B O L I .
Ach, dobrý deň okoloidúci
Prechádzajú okolo mňa, vyzerajú ako ja,
sú z mäsa, kostí, kože a iných zložiek pre nich,
pre ľudí dôležitých.
Každý z nás je však úplne niekto iný.
Vôbec nemyslia ako ja, nemo sa pozerajú,
počujú plač môjho srdca, smejú sa mi
a ja o tom iba píšem.
Vôbec nie sú ako ja.
Keby aj boli určite by nemo nestáli, nesmiali sa,
ale plakali, že sú aj iní ľudia,
ktorí iba nemo prechádzajú.
Možno, možno raz o sto rokov,
sa zmenia
a už nebudem ja a oni, ale budeme my,
jedna veľká rodina, v ktorej sa všetci spoločne tešia, plačú,
a už neprechádzajú len tak okolo seba.
Verím, že zaspím ako šípková Ruženka
na tých dlhých sto rokov.
Aké naivné? Ja viem.
Už mi odchádzajú myšlienky,
počujem ich zvuky, ozveny, vidím svetlo i tmu,
nič necítim, možno len nenávisť, či bôľ,
ale nie je len v mojich silách zmeniť to,
skúšam to a nejde to,
toto je i v rukách iných,
tých čo iba prechádzajú.
Amen.
Svet okolo
Už som padla na úplné dno svojich nápadov,
nenadchýnajú ma zvuky, dotyky ani reči
úbohých smrteľníkov, čo sa na mňa neustále pozerajú.
Možno som mizantrop, ale na druhej strane si stále hovorím:
„Ach, ako veľmi by som sa s nimi chcela rozprávať-
-bez slov povedať im toľko veľa.“
On pri mne len spí, naše aury sa prelínajú,
ale on to necíti, pretože spí.
Vstávaj! Nespi! I keď sny sú aj pre mňa
to najdrahšie na svete.
Už nespí, ale počúva.
Hurá, urobila som prvý krok k zrušeniu bariéry.
Už môžeš snívať a ja budem snívať s tebou
a chvieť sa od šťastia,
že niečo robiť dá sa.
Únos do svetla
Ktosi ma unáša do svetla denného
z noci už zrána do údolia živého
pre mňa nechápaného a zvláštneho.
Nie ja chcem ešte tápať v noci,
ríši snov, kde všetko, čo stretáva ma,
je mnou vytvorený world (svet).
Vo svetle dennom mi srdce drása,
je otvorené na údery a stále otriasa sa.
Nevie sa brániť, bo nezná hovoriť,
a keď sa o to i snaží,
prúdy protirečených slov ho dokatujú
do krvi sĺz, tak tekutých, bezfarebných,
až sa doplavím do postele snov.
Tam, kde som doma a v bezpečí.
Krámy
Mám 17 a mám krámy,
Mám 17 a mám krámy,
tie, ktoré trápia celý ženský svet,
od mesiaca k mesiacu sa s nimi len neradi stretávajú.
Ja to viem, poznám veľa takých žien.
Ale veď ani bez vetra by sa ani lístok nepohol,
či bez muža a tých krámov
by nový život nesvitol,
jednoducho povedané: neboli by sme my,
ja, ani ty, čo tam stojíš.
Ale musia práve ženy,
bohyne krásy trpieť a zvíjať sa v bolestiach
za potešenie oboch, za nový život?
Ak to neriešiš, snáď si povieš, že to tak proste musí byť.
Veríš v Boha? Tak si potom hovoríš,
že je to v rukách a konaní najvyššieho.
Veríš v reinkarnáciu? tak si potom hovoríš,
ľudia, tešte sa, veď sa nám narodil nebohý sused!
Veríš vo vývoj? Tak si potom možno hovoríš,
všetko sa môže zmeniť, i keď nie naraz,
v túto chvíľu, či storočie. Trpezlivosť nadovšetko!
Pokračovanie nabudúce...
Komentáre
Hm, aká osviežujúca je voda v tejto studničke...
dionea, tieto citlivé a múdre básničky, títo svedkovia...
dobre hogo
wow
mmmm :))