Myšlienky majú obrovskú moc, ale nakoľko dokážu podmieniť náš fyzický vývoj? Je to vôbec možné? Možno myšlienky ovplyvňujú to, čo je "in", technika zase spôsob života, ale zasahuje to všetko aj do nášho vývoja? Bude v budúcnosti viac štíhlych a blonďatých ľudí alebo skôr takých, ktorým sa tento trend nepáči? Koniec koncov, ak sa ako jedna z myšlienok presadí génová manipulácia (čo sa kde tu po maličkom už deje), fyzický výzor už nebude problémom alebo už vôbec človeka nestretnete, zostanú len "nadľudia" a ako reinkarnovaní a klonovaní sa budeme hanbiť za svoje nedokonalé telá trpiace chybami plynúcich z našich zdedených génov. Alebo vôbec nie? Možno však šírenie takejto myšlienky nazvať mémom? Je to informácia, ktorá sa prenáša z mozgu do mozgu a prechádza kultúrnou evolúciou?
Ak sa zameriame na človeka, donedávna si vedci mysleli, že je náš vývoj ovplyvnený vzťahom génov s prostredím (bola to už teda sociobiológia, ktorá sa snažila vysvetliť náš vývoj ako deterministický, nevyhnutný, čo však znovu podrývalo predstavu autonómie človeka a jeho slobodnej vôle). Neskôr sa hovorilo o tom, že gény držia kultúru na reťazi (pričom aj kultúra má podľa súčasných mysliteľov prírodný základ - R. Boyd, P. Richerson, žeby potom prírodné ovplyvňovalo iné prírodné?), pričom sa stále odmietala predstava, že by niečo ako mémy mohlo byť potrebné pre vysvetlenie nášho chovania a vývoja a nakoniec prichádza memetika s tvrdením, že nejde o jednu reťaz, ale dve reťaze s dvoma psíkmi - génmi a mémami, pričom sa:
- buď každý z nich rúti za svojou sebeckou replikáciou a pritom môžu nastať dva prípady:
- či naopak mémy gény (tzv. memetický ťah)
- a nakoniec môžu i navzájom spolupracovať, veď prečo by spolu nemohli vychádzať, keď to prinesie výhody obom, nie?
Mémy sú druhým "psom" vďaka tomu, že aj u nich možno hovoriť o podobných "praktikách" ako pri génoch. Mémy sa totiž dedia (prenášajú sa chyby ako aj vylepšenia), sú premenlivé (variabilita) a selektujú sa (ide o výber medzi mémami, jednotkami info) rovnako ako gény, aj keď iným spôsobom.
Ako však tieto dva replikátory navzájom spolupracujú? Niektoré možnosti spolupráce som spomenula už v predchádzajúcom článku (zákaz masturbácie, voľba veľkých rodín). V minulosti si niektorí vedci dokonca mysleli, že sa čo sa za života naučíme, to sa prenesie aj na našich potomkov (tzv. lamarckizmus), no koncom 19. storočia sa ukázalo, že v tomto prípade nejde o mechanizmus dedičnosti návykov a schopností, ktorý by sa uplatňoval v biologickej evolúcii. A teda, že sa mémy neprenášajú na naše deťúrence a proces sebazdokonaľovania a nevyhnutného pokroku je potrebné hľadať niekde inde). Uff, no neviem, ak by išlo aj o prenos zlých schopností (čo často zvýhodňuje replikáciu, napr. ak nejaký muž zastáva monogamiu a presviedča iných o jej správnosti a za ich chrbtom obšťastňuje ich drahé polovičky). Nededíme totiž to, čo sa naučíme, ale to, čo nazývame genotypom. Na druhej strane fenotyp, teda konkrétne prevedenie určitého genotypu (návodu na vznik napr. človeka) môže zvýšiť šance istého genotypu na replikáciu. To, čo sa za život naučíme tak zvyšuje šance na prežitie. Mémy však nie sú viazané na pevne danú štruktúru DNA a môžu sa šíriť rôzne, v čom majú výhodu oproti génom, a aj keď sa o nich uvažuje ako o niečom, čo je fyzicky prítomné v mozgu, nie je vraj nutné za každú cenu hľadať mémové nosiče.
Tu však vzniká isté protirečenie, pretože na jednej strane sa tvrdí, že aj mémy majú fyzický korelát v mozgu ako gény v DNA a hneď na druhej strane, že ide o iný mechanizmus dedičnosti, ktorý obchádza genetickú dedičnosť. Nie je však v génoch prítomný akýsi základ (návod) pre vznik celého organizmu "se vším všudy"? Nie sú v tomto základe prítomné aj mémy a návod na ich vznik? Alebo sú mémy replikátorom, ktoré vznikajú až kultúrnou adaptáciou človeka? Učíme sa preberať mémy až počas nášho života?
Možno ide nielen o prežitie replikátorov, ale aj o ich vzájomný boj, keďže sa tvrdí, že aj kultúra je niečo prírodné. Je to potom zvláštny stav, pretože kým gény bez mémov prežijú, mémy bez génov (zatiaľ) nie (len ak by boli schopné vytvoriť taký nosič, ktorý by nebol závislý na geneticky sa replikujúcom organizme). Ak teda medzi sebou bojujú dva psy, víťazstvo jedného z nich (génu) z nás môže urobiť bezduché, amuzické indivíduá mysliace len na sex a jedlo a druhého (mému) zase zánik človeka a stratu ilúzií (nielen o šťastnom konci aaach). Mmmmm, niečo mi to pripomína, hm. Vari len nie sme na konci evolúcie, to snáď nie! Ale teraz vážnejšie.
Gény a mémy nie sú v nás, pretože nie sme púzdro, ktoré by mohlo existovať bez nich, ale sme nimi. Na druhej strane je zaujímavé, že práve v tejto chvíli uvažujeme v myšlienkach o myšlienkach a aj keď tento článok ako určitá info môže byť považovaná za mém šíriaci sa v jazyku na internete ako nosiči, je mémom o mémoch. Je len otázne, v akom vzťahu je s génmi. Môže táto teória, ktorá tvrdí, že naše Ja a slobodná voľa sú len ilúziami, ovplyvniť genetický vývoj človeka? Je domýšľanie vplyvu niektorých myšlienok (iluzívnosti slobody) bojom o prežitie alebo je to len súboj mémov s mémami či génov s mémami? Boj a spolupráca génov a mémov má moc selektovať to, čo z nás zostane, prejde ďalej. Akú úlohu v tom všetkom zohrávajú Ja a slobodná vôľa? Tak po tom budem pátrať v nasledujúcej časti.
Vaša dumajúca dia :*
Komentáre
jeeej Dia
dia, super článok si vydumala :)
Farba je fakt
Akoby si vykročila inou cestou...
ahoj všetci :)
hogo: konečne pokračujem a dúfam, že neprestanem tak skoro ;)
Peťo: teší ma, že si si to prečítal, a v podstate ide o to, do akej miery môže ovplyvniť náš život myšlienka :)
Daimonion: ty vieš, že nejde o koncepčný rozpor, ale o to, že nemáme iný ako antropocentricky orientovaný jazyk alebo vieš o nejakom inom, v ktorom by sme mohli obísť prvú osobu? mohla by som sa ťa opýtať podobnú otázku:
tvrdíš totiž, že: "Pripomína mi to časy, keď som sa musel tiež odpútať od toho JA, mystického, a vlastne mimo mňa stojaceho." kto je potom to TY? či už situuješ to Ja do seba alebo mimo seba, nevyhneš sa tomu, aby si uvažoval ako JA. A spojenie slov "my uvažujeme" nenaznačuje, v akom zmysle je chápané, resp. či je mimostojné, mystické...
pričom s druhým tvojim tvrdením súhlasím, to Ja je reálne ako jeden z mémov, preto sa mi nezdá tvrdenie S. Blackmore o tom, že je iluzívne, veď mémy si nenárokujú na pravdivosti (nezáleží na tom, či je to Ja vonku, mimo mňa, alebo vo mne), v čom tiež vidím problém relativizmu , pretože sa stráca rozdiel (z ontologického hľadiska) medzi kultúrou a prírodou, smeruje to k redukcionizmu a reálnym môže byť to, čo si myslíme, ako sa správame, bez ohľadu na nejakého vonkajšieho garanta, pretože ten podľa memetiky (ako súboru ďalších myšlienok) neexistuje, sme iba mémami a génmi, nič viac...napriek tomu sa týmto garantom môže stať akákoľvek myšlienka, ktorá dokáže manipulovať s užitočnosťou alebo sa viazať na základné potreby....
predstupňom dnešného stavu bola práve myšlienka o svojbytnom indivíduu (antropocentrizmus), ktoré dokáže tvoriť nielen nové hodnoty, ale aj svoj život a vieme, aké to malo dôsledky....to Ja a sloboda zohrávajú kľúčovú úlohu v živote človeka
vyčítaš mi "vystúpenie z rámca", a pritom tvrdíš, že je súčasťou memplexu rovnako ako iná myšlienka o zvnútornení (Ja), preto, ak som použila "my uvažujeme", zo žiadneho rámca som nevystúpila, ide iba o inú myšlienku, ktorá nie je v súlade s memetickými tvrdeniami...nemusím mať presvedčenie o tom, že mám dušu, ale napriek tomu môžem byť presvedčená o tom (t.j. byť nositeľom mému), že moje Ja je reálne a má možnosť plánovať môj život alebo iné presvedčenie, že mám Ja, ktoré ako jeden z mémov bojuje o svoje prežitie s inými mémami a ako také sa nepodieľa na mojom živote, čo sa mi zdá pritiahnuté za vlasy - ako môžem mať Ja, ktorým som a zároveň tvrdiť, že sa nepodieľa svojou prítomnosťou a spôsobom prejavu na tom, ako som?....
ak teda to "Ja" nie je mimostojné ani mystické, duchovné, odlišné od tela malo by byť možné ho inými mémami vysvetliteliť, hľadať korene antropocentrizmu...
nie je problém v tom, že by sa svet zbavil myšlienky mimostojého Ja (tvorcu, agensa, hýbateľa, pozorovateľa), skôr hľadám odpovede na to, akým spôsobom toto chápanie môže ovplyvniť náš nasledujúci vývoj, resp. ako súvisí toto Ja a myšlienka slobodnej vôle s tým "ako sme a budeme"
Som rád,
že veci chápeme podobne, teda ide o používaný jazyk. Naozaj ako ukázala oxfordská škola , jazyk je problém.
Memetická koncepcia Ja je veľmi nová a nedopracovaná, preto sa obyčajne staviam nedôverčivo k jej skrytým antropocentrickým interpretáciám, vrátane (ako si správne uviedla) tej od S. Blackmore.
Tvoje postrehy sú zaujímavé, vrátane toho o subjekto-objektovom modele poznania, ktorý je už dávno neudržateľný.
Držím ti palce a som zvedavý na pokračovanie.
</div>
Dia, Ja len taku drobnost pripodotknem:
dnes som bezduché indivídium,
ahoj Dia
priznam sa, na zaciatku som nerozumela nicomu :D no postupne mi to trochu dochadzalo, takze zhruba viem, o com to bolo .)
pekny vecer
čoko, teiduško, Vierka, daimonion :)
čoko, reakciu na tvoj koment si ešte premyslím, idem si hodiť vaňu, tiež som sa až teraz vrátila domov a jooooj, bolo mi skvele, stretla som sa s jedným profesorom z Prahy, je to fil. antropológ Ján Sokol a takmer som od šťastia vyskočila z kože xi xi, celý deň sa vznášam, ako keby som bola zaľúbená (čo aj som, ale byť taká natešená z prednášky? ooooo, jeho knižky sa mi páčili a veľmi som sa naňho tešila, aj keď som sa o jeho prednáške dozvedela až dnes:) aj zajtra prednáša, takže Vám potom zreferujem, o čom sme sa rozprávali (aj keď to po prednáške bolo iba pár minút) ;)
daimonion, ďakujem za odpoveď, aj keď som čakala skôr nejaké protiargumenty xi, ale aj tvoj súhlas a vzájomné porozumenie ma nesmierne potešili :)
aaach, stretla som Sokola :)))
ahoj čoko :)
teória mémov tvrdí skôr pravý opak toho, čo si napísala a teda, že to Ja nie je nič mimostojné, čo by riadilo naše správanie ako niečo externé, ale naopak, memetika sa snaží poprieť antropocentrickú predstavu človeka, ktorá tvrdí, že človek je tvorcom seba, svojho života, niekým, kto narába, pracuje, riadi, manipuluje s prostriedkami, nástrojmi....aj keď by si mohla namietať, že veď mémy nie sú nič, čím by nebol človek (no sú aj iné nosiče mémov, ako človek)
uvažovala som nad tým, či Ja môže existovať mimo svojho nosiča, teda človeka...no v tejto chvíli mi naozaj nič také nenapadá, je to vôbec možné, aby Ja existovalo mimo človeka?
preto mi nesedí ani tvoja ďalšia myšlienka o tom, že je to Ja otherness, pretože my sme sa na filozofii skôr rozprávali o tom, že Ja je v nultom odstupe odo mňa, čo znamenalo v tradičnom chápaní asi toľko, že sa od vecí odlišujeme práve tým, že nie sme so sebou identickí ako veci, ktoré iba sú a nič viac....my na rozdieľ od nich aj vieme, že sme, máme vedomie svojho bytia a to vraj vďaka tomuto odstupu....aj keď aj táto predstava je zase iba ďalším mémom (podľa memetiky)
avšak tento odstup nie je otherness, niečím, čo by bolo odo mňa radikálne oddelené, odlišné a je to skôr konkrétne Ja a nie ako abstraktné otherness (o abstraktnosti usudzujem z toho "ness"), ktoré môže existovať mimo mňa, skôr sa hovorí o tom, že Ja je "to isté" (Levinas)...no potrebovala by som od teba podrobnejšie vysvetliť pojem otherness a spomínané energie, ešte som sa s takouto externou predstavou Ja pravdupovediac nestretla....skôr sa hovorí o identifikácii so sebou samým ako o abstrahovaní od seba...ale naozaj som zvedavá na to, v čom som ti neporozumela a na podrobnejšie vysvetlenie z tvojej strany :)
máš na mysli aj iného nositeľa, akým je človek?
možno potom pri tomto inom nositeľovi hovoriť o slobodnej vôle?
zatiaľ toľko čoko, teším sa na tvoju odpoveď ;)
dia, asi som nepochopila memeticku teoriu alebo sa snazim donej
a este nieco k abstrakcii otherness>
Ovsem,JA moze byt aj abstraktny pojem, ked sa nenuti k cinnosti a teda neemanuje ziadnu energiu:)))