dionea

     Už len pár dní a zostaneme doma sami, ja a Šimonko, po Veľkej noci. Ešte týždeň a pol, šibačka a už nebudem triedna, ani učiteľka, ale čakajúca budúca mamička. Už sa len niekoľkokrát vyspíme a ...nebude dramatický krúžok, neuvidím wewe, veď aj tak...hm.
     Napriek tomu chcem odísť s tým, že dokončím pár vecí, ktoré mám na starosti, ako aj starostlivosť o prospech jedného môjho žiačika z rozvedenej rodiny, ktorý ma v škole prírode obdaroval čokoládou a vyzval do tanca na diskotéke :) Pozeral sa na mňa vždy tak pekne, a predsa mu tie pohľady nemôžem vracať v rovnakej miere. Prepadá takmer zo všetkých predmetov a dostala som echo, že nie kvôli chorobe, keďže je často doma s mamou. Hovorili o nej samé nepekné veci a toho rozhovoru som sa bála, ako mám zistiť, či je tá žena dobrá matka, keď ani sama neviem, čo to znamená? Nemám právo posudzovať ju, možno len dať najavo, že s jej synom nie je všetko v poriadku, aby vedela, aby sa to mohlo ešte napraviť...kým odídem. Maminka za mnou nakoniec prišla. Pod hrubým ťažkým kožuchom mala červenú ošúchanú telákovú bundičku, vlasy neupravené, oči doširoka roztvorené, zhlboka dýchala, veď musela vyjsť dve poschodia. Pripravovala som sa na boj, no nakoniec som zvolila úplne iné zbrane.
     Rozpovedala mi svoj príbeh, v lete, v siedmom mesiaci potratila, príliš sa namáhala a do novembra ležala v nemocnici. V decembri sa znovu vydala, na úrade, so svedkami a znovu si usporadúva život. Syn s manželom ostali sami dvaja v byte a asi to nezvládli, a chlapec má zníženú imunitu, preto toľko chýbal, nešlo o plané poplachy a lenivosť matky vypraviť syna do školy. Uverila som jej. Častokrát hovorila svojmu synovi, aby mi všetko povedal, ako sa veci majú a čo sa s ním deje. Ale ako mi to mal povedať? Vraj sa asi hanbil...určite ju veľmi ľúbi. Hľadali sme spolu riešenia a v tom mi prišlo tak ľúto jej bábätka, to moje ostošesť kopkalo....aj teraz kopká. Dostala som strach.
     V tom prišiel jeden môj žiačik, chlapcov spolužiak, rozdychčaný, ubehaný, so slovami: "Pani učiteľka! Nebol som v škole, až teraz som vás našiel, doniesol som vám niečo..." a nemotorne mi podával v baliacom papieri zabalenú ružičku. Spýtala som sa ho, čo mi to doniesol a či mi to aj sám ukáže? Nakoniec ju džentlmensky rozbalil a ja som s úsmevom poďakovala.
     Keď sme sa s mamičkou lúčili, ruža k nej prirástla a ja som odišla s chrobuľkom. 

pekný dník vám prajem :-*

Vaša diuša