"Aj ja mám rada cibuľku, mňam mňaaaaam :P"
Povráva sa, že pred päťstopäťdesiatimi rokmi, za čias našich prapraprastarých materí a prapraprastarých otcov, neexistoval na chrípku a nádchu lepší liek, než obyčajná cibuľa. Ibaže vtedy cibuľa nebola obyčajná cibuľa, lež náramne drahocenná rastlinka! Objavili ju jezuitskí mnísi na svojich potulkách tajuplnou a neznámou Čínou. Ani v Číne ju nemohol pestovať hocikto. Slabučké, mliečne hľúzky dovážali do záhrad cisárskeho dvora z ďalekej, preľudnenej a bohatej zeme, ktorú Číňania nazývali Cibolla. Podľa nej aj hľúzky vzácnej rastlinky dostali meno. Jezuitskí mnísi, ktorí ju doniesli do Európy, ju nazvali cibuľou.
Španielsky kráľovský hrad Escorial sa vtedy triasol pod nápormi dusivého kašľa. Kašľal kráľ Ferdinand i jeho kráľovská manželka Izabela. Kašľali andalúzske princezné i katalánski princi, kašľali dvorní rytieri i dvorné dámy.
Ako to už býva, kašeľ najviac trápil najmladšiu kráľovskú dcéru Rosanellu. Mala len štyri roky, vlásky plavé ako slnečnica, nôžky bystré ako tanečnica. Bolo to to najľúbeznejšie dieťa, aké kráčalo mramorovými sieňami Escorialu.
No na chrípku, ktorá mu sadla na pľúca, nebolo lieku.
Smútila kráľovná aj kráľ, kým pred kráľovský trón nepredstúpil jeden z mníchov a nepoložil na kráľovskú ruku mliečny výhonok z cibule.
- Posekajte rastlinku nadrobno a pomiešajte ju s medom. – poradil starý jezuita kráľovskému páru osvedčený čínsky recept.
Kráľovná nezaváhala. Veď čo by neurobila pre svoju Rosanellu? A – ajhľa! Len čo vložila do Rosanelliných úst prvú lyžičku zázračného lieku, ozvalo sa hlasné: hapčííííík!
A chrípka bola vonku.
Všetko by bolo v poriadku, keby jezuiti doniesli viacej výhonkov zázračnej rastlinky. Podarilo sa im však preniesť cez prísne strážený čínsky múr jediný jeden hľúzik. Kráľ aj kráľovná dali hlavy dokopy a rozmýšľali, ako by našli cestu do tajuplnej neznámej krajiny menom Cibolla. Ale dve hlavy nedokážu toho veľa vymyslieť! Musela sa k ním pripliesť tretia. Bola to hlava Krištofa Kolumba, chudobného námorného poručíka, čo márne sníval o tom, že sa raz vydá na cestu okolo sveta. Keď počul o zázračnej rastlinke, hneď sľúbil kráľovnej, že jej donesie tri debničky sadeníc, len nech mu vychystá námornú flotilu. Nezabudne ani na striebro a zlato. Vraj sa ho v tajomnej krajine Cibolla nachádza toľko, žeby zaplavilo celé Španielsko.
Kráľ Ferdinand nechcel o výprave ani počuť, keď však Rosanella pri jednej z večerných prechádzok hradným parkom trochu dlhšie potiahla nosom, ihneď prisľúbil Krištofovi tri plachetnice: Santa Mariu, Pintu a Ninu.
O mesiac na to vyplávala z Granady kráľovská flotila. Krištof stál na čelnej prove Santa Marie s novopečeným admirálskym klobúkom na hlave a mával Rosanelle na rozlúčku. Myslel si, že plavba do tajomnej Cibolly nepotrvá viacej ako dvadsaťjeden dní. Prešiel však prvý mesiac, druhý, ba aj tretí sa už chýlil ku koncu a zeme nikde. Okolo kráľovskej flotily sa preháňali iba kŕdle delfínov. Námorníkom sa nepáčila tá plavba do neznáma. Dohodli sa, že nechajú admirála, nech si sám hľadá svoju cibuľu a vrátia sa na Nine a Pinte naspäť do Španielska. Nadarmo im Krištof sľuboval celé hory zázračnej rastlinky a zlato a striebro na dôvažok. Námorníkom bola milšia pevná zem pod nohami. S Krištofom zostali len tí najvernejší: plavčík, kuchár, prvý kormidelník a vrchný dôstojník.
Prešli ďalšie tri týždne, kým sa z výhliadkového koša Santa Marie ozvalo:
- Cibolla na obzore!
Na pobreží sa objavili domorodci. Hlavy mali ozdobené pestrofarebným perím a líca medené ako zapadajúce slnko. Keď čln s Krištofom a jeho posádkou pristal na pobreží, padli tvárou k zemi a s hlasným krikom vítali neznámych. O chvíľu na to sa admirál ocitol vo veľkej indiánskej osade. Myslel si, že je na Cibolle a že ho prišli privítať poddaní cibolského cisára. Len sa čudoval, ako je možné, že sú tak chatrne oblečení v bederných rúškach z ľahkej a tenkej látky, keď jezuitskí mnísi tvrdili, že Cibolla je bohatá, prebohatá zem, plná prečudesných miest a prečudesných ľudí. Na uliciach vraj ležia celé hrudy zlata a striebra a cibuľky rastú vo veľkých plantážach vôkol palácov a domov. A tu nebol ani len zápach po cibuľke!
- Čo vedia narobiť babské reči! – pomyslel si Krištof, krútiac v duchu hlavou.
Zaumienil si, že dá dobrý pozor na to, či niekde neobjaví cibuľu. V noci potajomky vyhrabe zopár hľúzkov a hajde naspäť na Santa Mariu. Kráľ Ferdinand mu iste odpustí, keď nedonesie hrudy zlata a striebra! Hlavná vec, že bude mať zázračný liek pre Rosanellu.
Ako tak rozmýšľal, predstúpilo pred neho zopár Indiánov. Krištofovi takmer vypadli oči z jamôk! Na hrudi sa im hompáľali zlaté reťaze. Na nohách im cinkotali strieborné náramky. Každý z Indiánov niesol na hlave tepaný zlatý podnos, na zlatom podnose zlatú misku a v miske poklady zeme.
- Tak predsa je tu zlato! – potešil sa admirál.
Domorodci položili ku Krištofovým nohám svoje dary. Zvedavo čakali, čo spraví. Admirál sa zohol nad misky. V jednej boli chumáče, ľahučké ako páperie, v druhej žlté zrniečka, v tretej vysušené listy tabakovej farby, v štvrtej rastlinky, podobajúce sa na rákosie, v piatej čudesné hrudky, veľké ako detská päsť.
Krištof nevedel, že domorodci ho považujú za jedného z bohov a prišli si ho uctiť tým najlepším, čo mali: chumáčikmi bavlny, kukuričnými zrnami, tabakovými listami, cukrovou trstinou a zemiakmi. Indiáni však čoskoro spoznali, že prišelec, ktorý vystúpil z mora, nie je až taký múdry, ako sa na prvý pohľad zdá. Celý týždeň mu museli vysvetľovať, na čo ktorá rastlina slúži. V pondelok mu dali pomlieť kukuričné zrná na múku. V utorok napchali fajku mieru tabakom a strčili ju do Krištofových úst. V stredu mu ukázali, ako sa spracúva bavlna. Vo štvrtok navarili z cukrovej trstiny cukrový sirup. V piatok ošúpali šupku zo zemiakov a uvarili chutnú kašu. V sobotu spravili veľkú oslavu a všetko zjedli. Najviac im chutila zemiaková kaša. Kŕmili sa ňou až do nedeľného rána.
- Uchú! – zajasal admirál v duchu. – Snáď to bude tá slávna cibuľka.
Načrel prstom do kaše a ochutnal. Bolo to chutné, ale zďaleka nie také štipľavé a šťavnaté ako hľúziky cibule. Krištof začal domorodcom rukami nohami vysvetľovať, že chce cibuľku, veľa, veľa cibule, pretože celé Španielsko trpí chrípkou a okrem toho to sľúbil Rosanelle! Indiáni mu naznášali kopy zlata a striebra, drahých kameňov, kukurice a bavlny, tabakových listov a zemiakov, iba cibuľku nie! Nadarmo kašľal, nadarmo kýchal, nadarmo smrkal a zapchával si nos. Nevedeli pochopiť, čo vlastne od nich chce.
- Nedá sa nič robiť! – vzdýchol si napokon admirál. – Jezuiti sa možno pomýlili. Cibuľka iste nerastie v Cibolle, inak by som ju už dávno našiel. Hádam bude stačiť, keď donesiem Rosanelle zemiaky!
Dal vrchnému kormidelníkovi rozkaz, aby zdvihol kotvy, plavčíkovi, aby zamával indiánom na rozlúčku, kuchárovi, aby pripravil z kukuričných zrniek pravé indiánske placky a zo zemiakov naozajstnú zemiakovú kašu. Kuchár ich potom varil dva a pol mesiaca, až kým Santa Maria nezakotvila pri madridskom móle.
Celý Escorial prišiel privítať strateného a oplakaného admirála. Veď bol preč vyše pol roka! Za ten čas jezuitskí mnísi priniesli do kráľovského paláca stovky, ba tisícky cibuľových hlavičiek. Vyliečili nimi nielen Rosanellu, ale celé kráľovstvo. Len sľubovaného zlata a striebra nebolo!
Najprv vystúpil z lode plavčík s admirálovým klobúkom na hlave. Za ním prvý dôstojník. Za dôstojníkom vrchný kormidelník. Za kormidelníkom kuchár a za kuchárom admirál. Všetci niesli v rukách zlaté misky a v každej miske niečo bolo. V kormidelníkovej kukuričné placky, v dôstojníkovej tabakové listy, v plavčíkovej cukrová trstina, v kuchárovej chumáče bavlny, v admirálovej tá najlákavejšia a najvoňavejšia zemiaková kaša na svete! Voňala tak krásne, že sa hneď zaplietla Rosanelle do nosa! Pribehla k admirálovi, vytrhla mu zlatú misku z rúk a zlupla kašu sťaby dup!
Odvtedy musel admirál každý večer Rosanelle rozprávať, ako sa plavil šírym morom, a kuchár variť zemiakovú kašu. No ani na cibuľku sa nezabudlo. Kráľovná ju zakaždým upražila do hneda, polievala ňou žltkasté hladké kôpky, až kým sa zásoba zemiakov neminula.
A Krištofovi nezostalo nič iné, len znovu sadnúť na Santa Mariu a objaviť Ameriku!
Komentáre
joj, to je moc dlhé na mňa :-)
ahoj kaktusík ;)
ale cibuľový dych ja nerád
A myslím,že i madam herečka na fotke,tuším Hepburnovie dievča,sa nenapchávalo až moc a keď,tak určite si dalo celé balenie žuvačiek Pedro ;)
:)) ale to je tajomstvo teidušík
jemine...preskakujú mi písmenká :)))
cumkanie,cmukanie či bačenkovanie ;)
:))
no,papám,ale nerád ;)
:)) peklo mmmmm
oki,až bude doma opäť cibuľová polievka
samotnú pečenú
hmmm, ani cibuľovú polievku
diuška..!! nie !!
Šmankote..to cez prah nášho bytu ani za milión
neostane,neostane..kiš kiš ;)))
:D a keby si ich ešte
ak ide len o kabát ;)
syrečky za špikovú kosť vymením
:)) xi xi
Ej, Teiduško, bisťu!
Bola myška, mala chvost,
rozprávočky je už dosť.
Na tom chvoste bol aj zvonec,
rozprávke je celkom koniec
buď rada diuška
jejé,rozprávkárka
;)
noo teiduško
a ahoooj Zuzanka ;)
joj,len to nahlas nehovor ! :)
diusiiik... :)
ciao, teidos... ako sa to staras o crevnu floru? :))
Milujem cibuľu :-)))
Milujem cibuľu :-)))
ahoj yossík, rusalka :))
yossík..črevná flóra
Zuzanka :)
jupiii...jupajdaaa...
teidino...
na to nejake pivka...
a co na to slinivka? :)))
jooooj :((
Yoss a aromatické syry, cibuľa a cesnak :-)))
yossík
no v močovom mechúri
nájdeš i tri vajcia do skla ;)
diii... hned mi je lepsie :)))
a smiech lieci... :)))
rusalka... veru..., nebicko v papulke :)
:D to som rada yossuľo
No to mi je ale zrazu milovníkov cibule!
ja si tak tichucko
mám to :-)
ale ...
To som ja v mierne reinkarnovanej podobe
Krasnu nocku
Peknucka rozpravka,
Ja nie som OsmiJanko
dobré predpoludnie aj tebe Sedemzuzanka :))
aj tebe príjemný dník prajem :)
aj ja rada vychutnavam
Za oknom pada mokry sneh, vsetko je biele,tesim sa na prechadzku popoludni...
Potrebujem recept na čas
Zuzanka :))
takže môj recept...vlastne žiadny nemám...sama sa vždy ponáhľam a neviem, kde mi hlava stojí...no občas spomalím...ako teraz ;) a skús využiť svoj šarm na toho buntoša :))
Šarm je tiež ošemetná záležitosť!
:) hmmmm
Hmm
Krasa
Mam radost, Always
googlím googlím
pekný deň