dionea

Rozprávkou sa dá povedať aj to ,na čo bežné reči niekedy nestačia.....veľmi pekné :O)

deťom a dospelým zlé správy,obdarujme ich rozprávkami:O)

ze si objavila Zuzanku a jej rozpravky, je veru nad cim premyslat pri ich citani aj po nom

o večnom hľadaní...zmyslu života ... často si pripadám,rovnako ako starec v tejto rozprávke...idem a neviem ani kam, idem za hlasom srdca,ktorý ma niekam vábi a láka...a ja idem ...

lee34 :) rozprávky sú o boji dobra a zla a dobro by v nich malo vždy zvíťaziť, veď vízia hľadanej záhrady koniec koncov nie je až taká smutná ;) a ak by sme ľuďom to zlé podávali cez rozprávky, určite by tam bola rovnováha a prijali by to ľahšie :)

hanuľka :) to nie ja, Zuzanka si ma našla a jej rozprávky...u mňa je to také pomiešané, veci, ľudia, myšlienky si nájdu mňa a väčšinou je to príjemné :)

snežka :) niekto raz povedal, že najľahšie by bolo zbaviť sa myšlienky na stratenú záhradu...nehľadať...lenže človek vo svojej duši cíti asi niečo iné, nedostatok, chybovanie niečoho, o čom nemá presnú predstavu a tak celý život hľadá...

prajem všetkým a aj Zuzanke peknú nedieľku :) a ďakujem za rozprávku i komentáre

vaše rozprávky sú väčšinou smutné, možno preto sú mi také blízke...páči sa mi, že smrť v rozprávke nie je desivá, veď je bránou k vytúženej záhrade...no zaujímalo by ma, čo znamená byť "čistý"? ak je smrť domom, pred ktorým raz spočinieme, verím, že bude mať len jedno okno...pokoru pred životom a slnkom pociťujem slobodne, bez strachu z druhého okna a čistoty...a keď sa obzriem okolo, všade je kúsok zo stratenej záhrady...aj tu na zemi a teraz...napriek všetkým trápeniam, či vari nie? veď aj Vaše rozprávky sú toho dôkazom :)

ale už som a teta zuzanka píše peknučko ;)

tu bol

Diuška, mám takú rozprávku o Barborienke Lienke, ktorá chcela nájsť palác zo slnka. Je v knihe Slnenčý lúč Svetláčik. Pointa príbehu je v tom, že slnečný palác nemal dvere a dovnútra sa mohol dostať iba ten, kto sa stal jeho súčasťou - slnečným lúčom. Lienka Barborienka poznala ,,recept" na to, ako sa ním stať - stačilo, keby sa všetkého vzdala, na čom jej záležalo. Potom by začala svietiť. Ona však mala svoje tajné poklady, ktoré boli pre ňu cennejšie, než slnečný palác. Odmietla ich dať. A začala sa premieňať na tmu... Až vtedy, keď spoznala svoje vlastné nečistoty - sebectvo, závisť, atď a premohla ich , sa ,,očistila" a začala sa premienat na slnečný lúč. Až vtedy sa stala súčasťou slnečného paláca.

stať sa slnečným lúčom v paláci slnka je v súlade s mojou predstavou o naplnení v okamihu konca ľudského života...a myslím, že o tom je aj mnoho iných náboženstiev a učení...nech sa rozplynie moje Ja, aby som našla pokoj ;) nebudem viac chcieť, nebudem Ja, nebude viac smútku zo straty, hľadania...ale "len" ono

Ahoj Diuška a všetci jej (a teraz aj moji) virtuálni kamaráti. Do polnoci ďaleko, mam trochu času, domáci silvestrovský chlieb som už šupla do trúby a tak som znovu pri nete... Chcem vám popriať to, čoho je v poslednom čase akosi primálo: cit pre krásu a čo najväčšiu vnímavosť, aby ste sa mohli potešiť všetkým tým, čo ostatní považujú za obyčajné a všedné. Pretože krása je všade. A k tomu veľa šťastia, lásky, harmónie a peňazí práve toľko, aby ste boli spokojní a aby vám nič nechýbalo.

Vaša rozprávkarka

ďakujem za priania, priam cítim vôňu vášho chlebíka xi :) posielam želanie vnútornej pohody aj k Vám, ako aj prianie, aby ľudia nikdy nezabudli na rozprávky, aby v nich dokázali vytušiť ich posolstvo a poznávali skutočné hodnoty nielen v tých rozprávkach, ale aj všade okolo seba :)

pekný deň prajem všetkým :)

Nikdy nie je neskoro
zaželať Vám všetko naj...
zdravie, šťastie, veľa lásky,
tajomný svet rozprávkarsky.

No, blogovat zatal poradne nevim (ako by povedal moj supersefko)! Zriadila som si svoj vlastny ,,rozpravkarsky blog", len neviem, ako z neho zavesit clanok na hlavnu stranu... Co mam urobit?

Musíš "zapnúť" publikovať!!!!! A potom trpezlivo čakať. Niekedy je vhodné aj sa vypnúť, lebo inak to nenabehne a znovu zapnúť. A stlač blog.sk.

práve som sa vrátila z prechádzky, ale akoby som ťa počula xi xi :) aj keď ti už Martuš odpovedala, pridám sa:

nad článkom, rámčekom, v ktorom je umiestnený napísaný článok máš krúžky s názvami "editovaný, publikovaný a zmazaný"...po editovaní klikni na krúžok "publikovaný" a potom na políčko "uložiť", ktoré je na pravej strane od týchto políčok...a potom daj vedieť, ako ti to išlo ;)

a teším sa, že rozprávkarka bude mať svoj blog :) držím palčoky

ďakujem za vinš :) už som ti priala, ale vyslovujem ešte raz, nech je Marta zas a znovu, milovaná za dňa v noci, nežnokrásne, bez úzkosti , smútok nech ju nechá tak, tak si prajem ešte raz :)

Potešila si ma! Ďakujem. Dobrú noc a pekné sníčky!

ale ved nikdy nie je neskoro :) aj do tejto rozpravkovej krajiny som sa dosla, a zelam krasny novy rok, aby rozpravky sa premienali na skutocnost a nase srdiecka aby kvitli laskou :) vdaka diuska, vdaka zuzka rozpravkarka :) PF 2008

Tak ja zapinam, vypinam a ono nic... Asi som spravila chybu kdesi pri registracii... A Diuška, ako pani učitelka, ma trpezlivost nielen s tymi maličkými, ale aj s velkymi... Co tak este jednu rozpravočku... Pre Diuškine deti do Nového roku... Je trochu z iého súdka... Diuška vravela, ze zatial boli len smutné, tak toto je veselá...

Ako Krištof (ne)našiel cibuľu
a objavil Ameriku

Povráva sa, že pred päťstopäťdesiatimi rokmi, za čias našich prapraprastarých materí a prapraprastarých otcov, neexistoval na chrípku a nádchu lepší liek, než obyčajná cibuľa. Ibaže vtedy cibuľa nebola obyčajná cibuľa, lež náramne drahocenná rastlinka! Objavili ju jezuitskí mnísi na svojich potulkách tajuplnou a neznámou Čínou. Ani v Číne ju nemohol pestovať hocikto. Slabučké, mliečne hľúzky dovážali do záhrad cisárskeho dvora z ďalekej, preľudnenej a bohatej zeme, ktorú Číňania nazývali Cibolla. Podľa nej aj hľúzky vzácnej rastlinky dostali meno. Jezuitskí mnísi, ktorí ju doniesli do Európy, ju nazvali cibuľou.

Španielsky kráľovský hrad Escorial sa vtedy triasol pod nápormi dusivého kašľa. Kašľal kráľ Ferdinand i jeho kráľovská manželka Izabela. Kašľali andalúzske princezné i katalánski princi, kašľali dvorní rytieri i dvorné dámy.
Ako to už býva, kašeľ najviac trápil najmladšiu kráľovskú dcéru Rosanellu. Mala len štyri roky, vlásky plavé ako slnečnica, nôžky bystré ako tanečnica. Bolo to to najľúbeznejšie dieťa, aké kráčalo mramorovými sieňami Escorialu.
No na chrípku, ktorá mu sadla na pľúca, nebolo lieku.
Smútila kráľovná aj kráľ, kým pred kráľovský trón nepredstúpil jeden z mníchov a nepoložil na kráľovskú ruku mliečny výhonok z cibule.
- Posekajte rastlinku nadrobno a pomiešajte ju s medom. – poradil starý jezuita kráľovskému páru osvedčený čínsky recept.
Kráľovná nezaváhala. Veď čo by neurobila pre svoju Rosanellu? A – ajhľa! Len čo vložila do Rosanelliných úst prvú lyžičku zázračného lieku, ozvalo sa hlasné: hapčííííík!
A chrípka bola vonku.

Všetko by bolo v poriadku, keby jezuiti doniesli viacej výhonkov zázračnej rastlinky. Podarilo sa im však preniesť cez prísne strážený čínsky múr jediný jeden hľúzik. Kráľ aj kráľovná dali hlavy dokopy a rozmýšľali, ako by našli cestu do tajuplnej neznámej krajiny menom Cibolla. Ale dve hlavy nedokážu toho veľa vymyslieť! Musela sa k ním pripliesť tretia. Bola to hlava Krištofa Kolumba, chudobného námorného poručíka, čo márne sníval o tom, že sa raz vydá na cestu okolo sveta. Keď počul o zázračnej rastlinke, hneď sľúbil kráľovnej, že jej donesie tri debničky sadeníc, len nech mu vychystá námornú flotilu. Nezabudne ani na striebro a zlato. Vraj sa ho v tajomnej krajine Cibolla nachádza toľko, žeby zaplavilo celé Španielsko.
Kráľ Ferdinand nechcel o výprave ani počuť, keď však Rosanella pri jednej z večerných prechádzok hradným parkom trochu dlhšie potiahla nosom, ihneď prisľúbil Krištofovi tri plachetnice: Santa Mariu, Pintu a Ninu.
O mesiac na to vyplávala z Granady kráľovská flotila. Krištof stál na čelnej prove Santa Marie s novopečeným admirálskym klobúkom na hlave a mával Rosanelle na rozlúčku. Myslel si, že plavba do tajomnej Cibolly nepotrvá viacej ako dvadsaťjeden dní. Prešiel však prvý mesiac, druhý, ba aj tretí sa už chýlil ku koncu a zeme nikde. Okolo kráľovskej flotily sa preháňali iba kŕdle delfínov. Námorníkom sa nepáčila tá plavba do neznáma. Dohodli sa, že nechajú admirála, nech si sám hľadá svoju cibuľu a vrátia sa na Nine a Pinte naspäť do Španielska. Nadarmo im Krištof sľuboval celé hory zázračnej rastlinky a zlato a striebro na dôvažok. Námorníkom bola milšia pevná zem pod nohami. S Krištofom zostali len tí najvernejší: plavčík, kuchár, prvý kormidelník a vrchný dôstojník.

Prešli ďalšie tri týždne, kým sa z výhliadkového koša Santa Marie ozvalo:
- Cibolla na obzore!
Na pobreží sa objavili domorodci. Hlavy mali ozdobené pestrofarebným perím a líca medené ako zapadajúce slnko. Keď čln s Krištofom a jeho posádkou pristal na pobreží, padli tvárou k zemi a s hlasným krikom vítali neznámych. O chvíľu na to sa admirál ocitol vo veľkej indiánskej osade. Myslel si, že je na Cibolle a že ho prišli privítať poddaní cibolského cisára. Len sa čudoval, ako je možné, že sú tak chatrne oblečení v bederných rúškach z ľahkej a tenkej látky, keď jezuitskí mnísi tvrdili, že Cibolla je bohatá, prebohatá zem, plná prečudesných miest a prečudesných ľudí. Na uliciach vraj ležia celé hrudy zlata a striebra a cibuľky rastú vo veľkých plantážach vôkol palácov a domov. A tu nebol ani len zápach po cibuľke!
- Čo vedia narobiť babské reči! – pomyslel si Krištof, krútiac v duchu hlavou.
Zaumienil si, že dá dobrý pozor na to, či niekde neobjaví cibuľu. V noci potajomky vyhrabe zopár hľúzkov a hajde naspäť na Santa Mariu. Kráľ Ferdinand mu iste odpustí, keď nedonesie hrudy zlata a striebra! Hlavná vec, že bude mať zázračný liek pre Rosanellu.
Ako tak rozmýšľal, predstúpilo pred neho zopár Indiánov. Krištofovi takmer vypadli oči z jamôk! Na hrudi sa im hompáľali zlaté reťaze. Na nohách im cinkotali strieborné náramky. Každý z Indiánov niesol na hlave tepaný zlatý podnos, na zlatom podnose zlatú misku a v miske poklady zeme.
- Tak predsa je tu zlato! – potešil sa admirál.
Domorodci položili ku Krištofovým nohám svoje dary. Zvedavo čakali, čo spraví. Admirál sa zohol nad misky. V jednej boli chumáče, ľahučké ako páperie, v druhej žlté zrniečka, v tretej vysušené listy tabakovej farby, v štvrtej rastlinky, podobajúce sa na rákosie, v piatej čudesné hrudky, veľké ako detská päsť.
Krištof nevedel, že domorodci ho považujú za jedného z bohov a prišli si ho uctiť tým najlepším, čo mali: chumáčikmi bavlny, kukuričnými zrnami, tabakovými listami, cukrovou trstinou a zemiakmi. Indiáni však čoskoro spoznali, že prišelec, ktorý vystúpil z mora, nie je až taký múdry, ako sa na prvý pohľad zdá. Celý týždeň mu museli vysvetľovať, na čo ktorá rastlina slúži. V pondelok mu dali pomlieť kukuričné zrná na múku. V utorok napchali fajku mieru tabakom a strčili ju do Krištofových úst. V stredu mu ukázali, ako sa spracúva bavlna. Vo štvrtok navarili z cukrovej trstiny cukrový sirup. V piatok ošúpali šupku zo zemiakov a uvarili chutnú kašu. V sobotu spravili veľkú oslavu a všetko zjedli. Najviac im chutila zemiaková kaša. Kŕmili sa ňou až do nedeľného rána.
- Uchú! – zajasal admirál v duchu. – Snáď to bude tá slávna cibuľka.
Načrel prstom do kaše a ochutnal. Bolo to chutné, ale zďaleka nie také štipľavé a šťavnaté ako hľúziky cibule. Krištof začal domorodcom rukami nohami vysvetľovať, že chce cibuľku, veľa, veľa cibule, pretože celé Španielsko trpí chrípkou a okrem toho to sľúbil Rosanelle! Indiáni mu naznášali kopy zlata a striebra, drahých kameňov, kukurice a bavlny, tabakových listov a zemiakov, iba cibuľku nie! Nadarmo kašľal, nadarmo kýchal, nadarmo smrkal a zapchával si nos. Nevedeli pochopiť, čo vlastne od nich chce.
- Nedá sa nič robiť! – vzdýchol si napokon admirál. – Jezuiti sa možno pomýlili. Cibuľka iste nerastie v Cibolle, inak by som ju už dávno našiel. Hádam bude stačiť, keď donesiem Rosanelle zemiaky!
Dal vrchnému kormidelníkovi rozkaz, aby zdvihol kotvy, plavčíkovi, aby zamával indiánom na rozlúčku, kuchárovi, aby pripravil z kukuričných zrniek pravé indiánske placky a zo zemiakov naozajstnú zemiakovú kašu. Kuchár ich potom varil dva a pol mesiaca, až kým Santa Maria nezakotvila pri madridskom móle.
Celý Escorial prišiel privítať strateného a oplakaného admirála. Veď bol preč vyše pol roka! Za ten čas jezuitskí mnísi priniesli do kráľovského paláca stovky, ba tisícky cibuľových hlavičiek. Vyliečili nimi nielen Rosanellu, ale celé kráľovstvo. Len sľubovaného zlata a striebra nebolo!
Najprv vystúpil z lode plavčík s admirálovým klobúkom na hlave. Za ním prvý dôstojník. Za dôstojníkom vrchný kormidelník. Za kormidelníkom kuchár a za kuchárom admirál. Všetci niesli v rukách zlaté misky a v každej miske niečo bolo. V kormidelníkovej kukuričné placky, v dôstojníkovej tabakové listy, v plavčíkovej cukrová trstina, v kuchárovej chumáče bavlny, v admirálovej tá najlákavejšia a najvoňavejšia zemiaková kaša na svete! Voňala tak krásne, že sa hneď zaplietla Rosanelle do nosa! Pribehla k admirálovi, vytrhla mu zlatú misku z rúk a zlupla kašu sťaby dup!
Odvtedy musel admirál každý večer Rosanelle rozprávať, ako sa plavil šírym morom, a kuchár variť zemiakovú kašu. No ani na cibuľku sa nezabudlo. Kráľovná ju zakaždým upražila do hneda, polievala ňou žltkasté hladké kôpky, až kým sa zásoba zemiakov neminula.

A Krištofovi nezostalo nič iné, len znovu sadnúť na Santa Mariu a objaviť Ameriku!

aj tebe všetko naj :) pripájam sa k tej lásenke :)

Zuzanka, podarilo sa, či nie? nič od rozprávkárky nevidím, dajte prosím vedieť, oki? pomôžeme...

počkajte chvíľu, ja si Vás nájdem ;)

Pre všetkých čo čakajú na jej komentár, alebo čokolvek iné od nej... z technických príčin sa nedostane teraz (dnes) na net - oficiálne jej robia požiarne hlásiče, neoficiálne podľa dobre informovaného zdroja dostala zdarma dennú vstupenku do erotického klubu, tak ju chce využiť... len škoda, že tam cez deň všetci spia :-/
Tak sa vám všetkým ospravedlňuje a napíše hneď ako bude môcť :-)

nikto tam nespal ;P