dionea

     Nevedela som sa ho dočkať. Každodenný zhon v práci, hromadiace sa povinnosti a priam neskorovečerná zúrivosť z toho, že chcem ísť spať, aj keď sa musím pripravovať na ďalší deň, ma len utvrdzovali v tom, že si potrebujem oddýchnuť. Bola tu ešte jedna menšia komplikácia, cítila som sa ako malá morská víla, pretože ma čoraz viac boleli isté kostičky, či už som sedela, ležala alebo chodila...
     Aj keď moje pracovné povinnosti utíchnu až o pár dní, ten deň prišiel, aj odišiel a budúcu stredu sa mi začína materská dovolenka :) mám plno plánov, čo chcem za ten čas stihnúť, možno je chyba vo mne, že sa sama udržiavam v strese náročnými požiadavkami na svoju osobu, neviem...no konečne som si aspoň na chvíľku vydýchla a nikam sa neponáhľam, možno trošku, do stredy, kedy budem musieť uzavrieť svoju prácu na škole a odovzdať pár dokončených vecí...
    Chcem si len zapamätať posledný deň v tejto práci. Ani neviem, či som smutná, alebo viac spokojná. Snažím sa v sebe uzavrieť to, čo som v škole stihla, dokázala, nebola schopná urobiť, v čom som zlyhala...Možno, kým prídem na konečný verdikt nad sebou, prejde pár dní, mesiacov...Odchádzala som zo školy posledná, ako každý deň...
    Mojim primanom som prichystala vlastnoručne vyrobenú sladkú maškrtu a detské šampanské, no najmä jedno Svätoplukovo posolstvo, ktoré sme preberali ako posledné. Aby držali spolu...Nedokážem odhadnúť ako sa cítili oni, ja som vnímala len chaos okolo seba, plno blázniacich sa detí, ktoré sa správali ako pripité (zo šampanského) a mala som skôr pocit zlyhania a možno i úľavy z toho, že ich po mne preberie kolegyňa, ktorá má viac skúseností s deťmi ako ja...no nezabudnem ani na fialky, ktoré mi prinieslo jedno dievčatko zhužvané v malinkej dlani, ani na narcisky z babkinej záhrady, ani na úprimné vyznania v niektorých očkách, ktorým som uverila...pretože, možno to neviete, ale diuške trvá dosť dlho, kým si skutočne uvedomí, že niektorým ľuďom na nej záleží...
     Uverila som aj sekunde, 3.C, ba dokonca aj 1. A...nik z nich nemusel povedať vôbec nič...mysleli nielen na mňa, ale aj na malého Šimonka..tak sa bude volať a pre diušku bol na svete ďalší problém, ako sa tváriť, prijať všetky dary a slová...cez prestávky som sa snažila predýcháť emócie a pripraviť sa na ďalšie posledné chvíle a lúčenie...popritom ma sprevádzala aj nastupujúca učiteľka, ktorá sledovala každú rozlúčku, môj spôsob učenia...možno aj jej prítomnosť mi bránila v tom, aby som sa správala tak, ako som to v tej chvíli cítila, alebo by som všetky svoje pocity ani nedokázala dať najavo...možno by som celý deň preplakala, keby tam nebola ona....neviem :(
      Nezabudnem ani na otázku jedného bezradného sekunďana: "A to sa vrátite až o tri roky?" V tej otázke bolo vyrieknutého oveľa viac...veď čo na tom záleží, hovorila som si, príde iná pani učiteľka (znovu skúsenejšia), ktorá ho bude lepšie učiť slovenčinu (o ktorej sa nedávno vyznal, že ju má rád)...
    Ani na návrh wewe nezabudnem...mohla by som sa podľa nej vrátiť už o rok, veď ona by mi Śimonka postrážila a aj v noci, ak sa bude budiť len dvakrát, to by určite zvládla :) Viem, že zvládla, ale bude toho určite oveľa viac, čo budeme musieť so Šimonkom zvládnuť...
    Ešte aj pani Danka (upratovačka, ktorá so mnou poobede klebetila a volala ma "dva v jednom") mala sklenené očká a pritom mi párkrát naznačila, že jej ľudia do večera vysedávajúci v zborovni vadia, pretože nemôže upratovať. Keď som jej to pripomenula, ohradila sa, že pri mne je to iné, so mnou je aspoň nebolo smutno :)
     A teraz je smutno mne, keď na to všetko spomínam...a cíti to aj chrobuľo...nielen smútok, ale aj lásku




prajem vám príjemný deň plný slnka :-*

vaša (už nie učiteľka) diuša :-)