dionea

....veľká Sára dnes kráča po meste s tajomným a hanblivým úsmevom, no nik netuší na čo a prečo sa usmieva...nechce byť príliš nápadná, ale ten jej úsmev, ktorý rada rozdáva aj neznámej či neznámemu len tak, aby sa tešili so života, na ňu často upozorňuje....kráča si s utajenými myšlienkami v hlave....šteklia ju, možno preto sa tak chichúňa....smeje sa aj zo sna, snívajú sa jej vtipy a srdečným smieškom zobúdza svoje spolubývajúce....pritom je tak neskutočne smutná....často

má kučeravé vlásky, dlhé, zdobia ich farby jesene, ktoré ju rozžiarujú ako slnko.....každý vánok, ktorý sa o ne opiera, rozjasňuje jej deň....ako ľahko sa však zatiahne, no len v jej hlavičke a osamote, keď nikoho na blízku niet, chrobáky a pavúky vybehnú z jej mysle a štípajú ju do tváre....vtedy ich zastaví iba prúd slaného žiaľu stekajúce k zemi....a ona zachraňuje veľrybu v hlave....

....malá Sára sedí v kuchyni a desivo sa pozerá na pretiahnutu tvár svojho otca ledva sediaceho na stoličke. Jeho krvou podliate oči sa na ňu krivo  pozerajú, sú plné výčitiek.  Vychádza z neho prúd  opitých slov, bijúc päsťou po stole si vynucuje jej pozornosť.

"Čo som Vám urobil? .....Prečo mi tak ubližujete, haaaa? Chcete, aby som zdochol? To chcete? No dobre, zoberiem si žinku a pôjdem sa obesiť hen na povalu. Budete mať odo mňa pokoj! Kurvy jedny! Piče!" pomaly sa oblízol a utrel si rukou opité oči i zaslintané ústa. Ona to nevydržala a ušla von.

     Bežala do záhrady, kde stojí stará drevená latrína, nahýňajúca sa nebezpečne do prava. Akoby sa mala každú chvíľu zrútiť, zatvorila sa v nej a aspoň chvíľku mala iba pre seba. Z kuchyne sa ozýval krik jej mamy a jeho nezrozumiteľné nadávky. Nemusí ich ani vidieť, rozumieť im, vedela, o čom sa hádajú. Stále to isté, rozvod, vyhrážanie sa otca, zabijem sa, zabijem Vás....záleží vôbec na tom, kto koho? Možno by to bolo tak lepšie. Možno by mala zomrieť ONA......už nevládze, už nechce ďalej žiť. Prečo aj.

     Cez zbité dosky latríny sa pozerala na hviezdnu oblohu, nádherné svetielka, boli tak neskutočne ďaleko....bola jej zima, no nechcela ísť dnu, nevadil jej ani hnusný zápach, čo sa spod nej šíril, ešte chvíľku, kým nebude ticho. Sledovala blikajúce svetlo na oblohe, červená....modrá.....pohľadom sledovala jeho dráhu, smerovalo preč a ona chcela za ním.

"Zoberte si ma! Prosíííím, ja tu už nechcem byť.....ak naozaj existujete, uneste ma a už ma sem nevráťte. Všimli by si, že tu nie som? Ako dobre, že o mne nikto nič nevie. Hanbím sa. Chcem zomrieť, ale ako? Mohla by som si podrezať žily, zobrať veľa tabletiek? Ach, prečo to tak bolí. Bože, ak existuješ, pomôž mi. Prečo ma to tak bolí? Prečo musíme takto žiť? Čo som urobila? Kto mi pomôže? Nechcem ďalej...nevládzem, už nie. Prosím pomôž, ak sa niečo nestane....tak" stekajúce slzy utierala  s opovrhnutím akoby tušila, že znovu prehráva boj so životom. Po chvíľke sa vrátila dnu, už bolo ticho.

     V kuchyni sedela iba jej mama.

"Kde je oco?" spýtala sa Sára.

"Išiel sa zabiť. Neviem, kam šiel, zobral si špagát a odišiel." s nezáujmom jej odvetila mama.

Sáru prenikol strach. Čo ak to naozaj urobí? Vyhrážal sa už toľkokrát a predsa sa bála. Desila sa predstavy, že by ho našla niekde visieť mŕtveho, nevedela mu pomôcť, no vždy jeho vyhrážky prenikali hlboko do jej srdca. Myslel to vážne, alebo chcel vedieť, ako veľmi ho miluje, či ho vôbec niekto miluje? Zomrelo tu už toľko chlapov. Dedina vdov a obesencov, tak ju volali. Ak by bol jej otec ďalším v poradí....Ach nie, len to nie. Prečo je tu toľko nešťastných ľudí? Prečo je toľko zla na svete? Ako to mohol dopustiť? Prečo? Existuje vôbec?

     Tých otázok sa nikdy nezbavila. Prenasledujú ju až doteraz. Chodia s ňou ako nočné mory, vyživujú v nej strach a smútok. Nikdy sa ho nezbaví, zrástol s jej dušou, no nechce naozaj zomrieť, aj keď v slabých chvíľkach možno áno. Nikomu sa smrťou nebude vyhrážať. Nebude ako ON.

     Radšej ti poviem, čo mi je, skôr ako bude neskoro, aj keby sme mali spolu preplakať celú noc. Čo ma bolí a kde. Nebudem ticho a nebudem ťa strašiť. Pokiaľ už naozaj nebudem vládať, prídu si po mňa a tebe vymažú pamäť. Nebudeš sa na mňa pamätať, nik si ma nebude pamätať. Zostane po mne iba dobrý pocit a úsmev.

O malej Sáre II.