dionea

 

    Kráčala som po chodníku, je iba málo takých chvíľ, kedy si uvedomím, že sa vlastne nemusím ponáhľať a vtedy začnem prekladať jednu nohu pred druhú, pekne pomaličky a žasnem nad svojou rovnováhou....ako je možné, že sa udržím na tak malých nôžkach? Pozerám sa po okolí, pozorujem ľudí, najmä ich tváre a snažím sa vyčítať z nich, ako sa majú....Do toho ma zohrieva slniečko a zrazu počujem za svojim chrbtom detský hlások: „Povedz niviak! No taaaak, povedz niviak, prosíííííím...“ a neskôr ženský hlas na to: „No dobre, niviak...“ a chlapček: „Ty si veľký diviak!“ a v tom výbuch smiechu a ani ja sa neudržím, neotočím sa, len sa smejem s nimi. Neskôr zase „povedz štyri! No taaaak...“, žena odpovie a na to jej chlapček zjavne pobavený: „Ty si do Shakiry!“ xi xi xi....Mamička sa chce sama zapojiť do novej hry a nalieha: „Povedz konár....ty si somár....povedz stĺp.....ty si tĺk...povedz bosá...ty si osa....“ obaja sa smejú, len chlapček protestuje: „Ale to nie je škaredé...“

    O pár hodín neskôr stojím na medzimestskej osamelej zastávke pri hlavnej ceste, nikde ani človiečika, je už večer, slniečko bude o chvíľu zapadať....spoločnosť mi robí iba jedno blonďaté útle žieňa, stojí na druhej strane cez cestu, o pár desiatok metrov ďalej. Je to radodajka, žena platená za svoje telo? Ospravedlňte môj chabý opis, nepoužívam vulgarizmy, odkedy ma moja kamarátka v prvej triede na ZŠ vystrašila vyhliadkou na priamu cestu do pekla hi hi hi...Stáli sme tu teda dve, ona vábivo kývala nohou do rytmu, trblietavá minisukňa jej končila kdesi na stehnách a vlnila sa pri prechode každého auta. Všimla som si ako všetci vodiči, ženy či muži otáčajú hlavy a pozerajú sa na ňu aj na mňa. Cítila som sa zvláštne, akoby som sa na chvíľu stala ňou. Čo by sa stalo, ak by niekto zastal? Zastal by vôbec niekto? Tiež mám na sebe sukňu, ale po lýtka a tričko s výstrihom, rozpustené dlhé vlasy...ale snáď nie...Nie, nechcem, aby niekto zastal, čo by som povedala? Čo ak predsa? Najskôr som si zo seba v duchu uťahovala...povedala by som: „Choďte za kolegyňou, ja dnes nerobím...“ ale v tom som si uvedomila, že to nie je zábavné. Nedočkavo som čakala na autobus, kedy už konečne príde? Nenápadne som sa pripútavala k zastávke: „Ja k tejto zastávke patrím, s nikým nikam nepôjdem!“ a zrazu sa ku mne tá žena začala približovať a nebola sama. S jedným mužom zastali pár metrov odo mňa.

  Tiež bol nízky, snáď by som sa ubránila, ak by niečo hm...radšej na to nemyslieť, kde je ten autobus? Nebojím sa, nebojím sa, nebojím, ani sa tam nepozriem, aj keď by som tak veľmi chcela vidieť jej tvár...

    Ale v tom si všimnem, že sa na mňa ten muž pozerá, celú celučičkú si ma premeral kývajúc hlavou a zrazu s úsmevom pozdravil: „Dobrý večer!“ vtedy som zabudla na svoj strach, ja viem, nebezpečenstvo nezmizlo, slušne, s úsmevom som ho odzdravila ako každého iného človeka: „Dobrý večer!“...čo to malo znamenať? cítila som jeho úctu, a potom voči nim zvláštny obdiv, sú moje inštinkty správne naladené, prečo sa ho nebojím? Je síce malý, ale aj tak, chlap je chlap...Prišiel autobus, o dve zastávky ďalej obaja vystupujú a v tom zazriem jej tvár, do očí nevidím, má ich sklopené, je to iba okamih, nemám odvahu sa pozrieť, ale tá tvár....má ju zničenú, akokeby akné pretreté hrubou vrstvou mejkapu...žena bez tváre, stratená nevinnosť? On sa na mňa znovu pozrie a odzdraví: „Dovidenia!“ a ja rovnako...za jeden deň dve nevinnosti a obe bez tváre....“Dovidenia!“

 

Vaša dionea  :)