dionea

     Vysoká, týči sa nad mestom a každý sa na ňu díva, vlastne nie, možno nie každý, no určite sa na ňu pozerám aspoň ja. Ale toto nebude o "našej veži". Chcela som sem len dať pár písmeniek a zbaviť sa niektorých ťaživých pocitov, aj keď to nezvyknem robiť. Zhodiť ich z veže! Bola pod ňou kedysi priekopa aj s vodou, aj keď netuším, ako tam tú vodu dostali, keď je veža na kopci.
      Vlastne ani neviem, čo tu robím. A ani neviem, čo som sem chcela napísať. Forma nie je dôležitá. Už tu toho bolo toľko povedaného a u nás sa len napĺňa priekopa morskou vodou a ja premýšľam, odiaľ sa tu nabrala, keď je more tak ďaleko. Toľko veží a priekop, každý má tú svoju, občas do tých priekop čosi čľupne, utopí sa, no vždy niečo zostane vo výhľadni a nevyprchá, nevpije sa.
     A tak sa stáva i to, že priekopa vyschne a znovu sa naplní vodou, vždy v pravidelných intervaloch, vždy po tom, ako veža položí nad priekopu mosty, aj keď vie, že si tá tráva, ktorá v priekope teraz rastie, dlho slniečka neužije. Jej zvonivé srdiečko bije pravidelne,  občas sa i omešká, potom zrýchli, ale vždy sa snaží nájsť ten správny čas, čas na zdvihnutie mostov (či na ich zloženie)? Nie sú ani tak prešľapané, veža schátraná, v oknách vidieť svetielko, ktoré občas zabliká, aby si k nej unavení pútnici našli cestu.  Napojí, oveje vánkom, ponúkne výhľad a zhodí alebo z nej  vyskočia sami a dobrovoľne. Ale nie, ešte nikdy nikoho nezhodila.
     Teraz je veža sama, opustená, mosty zdvihnuté a okolo priekopa plná vody. Počuť zvoniť zvony.