dionea

    Kedysi dávno, keď sa všetci mali radi a nebolo vojen, ani hádok, žili ľudia vedno so škriatkami. Keď im napríklad zapadla nejaká drobná vec do malej škáročky alebo potrebovali uspať svoje detičky, zavolali si škriatkov na pomoc. Vždy keď prichádzali, bolo počuť zvonenie malých zvončekov, ktoré mali pripnuté na svojich topánkach, no mohli ich počuť len tie deti a dospeláci, ktorí boli úplne ticho.

    Ej veru, odvtedy sa však ľudia zmenili a deti prestali veriť na škriatkov. Akoby aj nie, veď sú také hlučné, že sa k nim žiadny škriatok nemôže priblížiť ani len na sto krokov. Ak by sa o to aj pokúsili, určite by ohluchli od toľkého kriku. A musíte uznať, že hluchým nechce byť nik, ani škriatkovia. Rozpoviem Vám teda svoj príbeh o škriatkovi a jeho trápení.

    Jedného dňa sa mi stala neuveriteľná vec. Našla som malé stopy na stene v kuchyni a viedli až do skrine s piškótami. Myslela som si, že je to myš. Hm, lenže myši si predsa nenatierajú piškóty lekvárom, a tak mi to začalo byť podozrivé. Rozhodla som sa, že zistím, kto mi to kradne maškrty a natrela poličku lepkavým medom. Dala mi ho stará mama a verte mi, že by sa naň prilepila aj silnejšia myš. Tak som aj urobila.

    Sledovala som poličku prvý, druhý i tretí deň a nič. Na štvrtý deň som začala byť netrpezlivá, a tak som upiekla aj orieškovočokoládový koláč a šupla ho do skrine k piškótam. Celý byt rozvoniaval a ja som si medlila ruky dúfajúc, že tomuto už skutočne nik nemôže odolať, ani to záhadné stvorenie, ktoré mi kradne piškóty. A predstavte si, podarilo sa! Začula som jemné buchoty, dupoty v skrini, keď som sa rozhodla umyť riad po nedeľnom obede. Nedočkavo som priskočila ku skrini a čo som tam nevidela! Nejaké malé čudo na mňa vypliešťalo oči, malo totiž dlhý ružový jazyk prilepený o poličku, veľkú zelenú brmbolcovú čapicu a malý fialkový kabátik, všade okolo neho sa rozvaľovali omrvinky z koláča i piškót.

    Začalo to šušlať a prehovorilo: „Pofím, pufti ma, uf neputem mafkrtný, flubujem.“ Zľutovala som sa a nakvapkala trošku citróna na ten mlstný jazýčisko, ten poľahky rozpustil medík a vysilený piadimužíček sa oblizujúc posadil na tanier od koláčov.

„Kto si? Čo tu robíš?“ spýtala som sa ho prekvapene.

„Neublížiš mi? Nechcem odísť do dúhy.“ nedôverčivo sa na mňa pozeral a už už sa chystal utiecť.

„Do akej dúhy? To vieš, že nie, prečo by som to robila?“ snažila som sa ho upokojiť.

„Volám sa Bonifác a bol som veeeľmi hladný a ten koláč tak pekne voňal joooj, že som jednoducho neodolal.“ previnilo sa priznal Bonifác.

„No dobre, ale prečo si práve u mňa, odkiaľ si sa tu vzal?...a o akej dúhe to hovoríš?“ hrnuli sa zo mňa otázky jedna za druhou a nemali konca kraja.

„Hm, to sú ťažké otázky“ odfúkol si Bonifác, „pamätám si, že sme kedysi bývali pod koreňmi stromov v lese, no odkedy v nás ľudia neveria a deti sú príliš hlučné, je nás stále menej. Nedokážeme žiť bez lásky a keď cítime, že nás už nik nepotrebuje," fňukal maličký, "nechce sa nám dlhšie žiť. Škriatkovia sa potom rozplývajú v dúhe a noví sa už nerodia.“ pokračoval smutne Bonifác.

„Ahaaa, do dúhy...ach, ale veď to je strašnééé, ako by som ti mohla pomôcť?“ opýtala som sa hľadiac na tú smutnú malú tváričku.

„To ja veru neviem, no medzi škriatkami sa šepká, že to dokážu len deti a dospelí, ktorí v nás veria. Myslíš, že sa tu také deti ešte nájdu?“ pýtal sa ma s veľkou nádejou v očiach.

„Ach, to ti ja Bonifác nedokážem povedať ani sľúbiť, no jednu vec urobiť môžem. Poviem o tebe deťom, ktoré učím v našej škole a spýtam sa ich, či ťa chcú spoznať, či ťa ešte potrebujú, či ťa chcú vidieť a počuť, hm?“ snažila som sa ho trošku povzbudiť.

„To by bolo skvelé, a ak majú radi koláče a piškóty tak ako ja, určite si budeme rozumieť. Mohol by som im spievať uspávanky, rozprávať o svojich dobrodružstvách alebo im ukázať, čo ešte nevideli, zaletieť do krajiny nekrajiny, dotknúť sa hviezd, všetko všetučko, čo len budú chcieť.“ nadšene dupkal Bonifác a horlivo rozhadzoval ručičkami.

„No dobre, ale to sa ich musím spýtať a potom ti poviem, či sa s tebou chcú kamarátiť.“ s úsmevom som odvetila. „Zatiaľ môžeš byť hosťom v mojom dome a rada ti budem tíško načúvať, pri tvojich uspávankách zaspávať a v snoch lietať po krajine nekrajine, dobre?“

„Tak nech sa tak stane.“ súhlasil Bonifác a ťapli sme si na znak dohody.

    Odvtedy škriatok býva u nás doma a robí mi samé nezbednosti, veď predsa sami viete. Vymazáva mi písmenká v cvičeniach, prehadzuje slovíčka a schováva zošity, len som sa Vás deti zatiaľ nespýtala, či ho chcete spoznať a či ho vôbec ešte potrebujete? Čo Vy na to?