dionea

    Tak mi napadlo prejsť očami po mojich článkoch, bola som zvedavá, či ešte žijú, ktorý sa teší vašej pozornosti, a ktoré už dlho nikoho neoslovili :) Premýšľam popri tom o ľuďoch, o tom, prečo si pozerajú práve to a nie niečo iné, prečo si niekto pozrie celú sériu mojich článkov o Fige neskoro v noci. Predstavila som si nejakého Figovčana, ktorý sa aspoň takto vracia domov, pozrie si staré známe kúty, domy, polia, lúky, na ktorých možno rovnako ako ja prežil nejaké to dobrodružstvo, prvú lásku, ktovie :) No keďže Figovčani veľmi necestujú a ak, tak nesurfujú po nete, predstavila som si aj človiečika, ktorý chce vedieť, ako Figa vyzerá.
    Premýšľam, či čo zaujíma človeka, ktorý si číta moje básničky z čias, keď sa tvarovala moja dušička (v sedemnástich ) či  sa v nich vidí a prežíva to isté alebo sa chce zabaviť na článku z Kremnických Gagov. Sú v nich ukryté moje najvnútornejšie pocity a cítim sa ako nahá, keď si uvedomím, že si ich niekto číta. Ako Eva, keď sa pred Bohom hanbila, pred niekým, kto videl, že sa previnila. Ale aj keď sa na mňa pozeráte, veľmi sa tomu teším, cítim sa síce nahá, ale nehanbím sa a necítim vinu, pretože viem, že je váš pohľad láskavý a zhovievavý, aj k mojim nezbedným myšlienkam. Občas ožije báseň Prišla ku mne veľryba a vtedy si spomeniem na čoko, ktorej sa tak páčila, v duchu ju pozdravím a usmievam sa.
    Dokonca niekto z času na čas zablúdi aj na moju filozofiu, aj keď mám dojem, že tí istí ľudia, akoby sa k nim vracali a vracali a....aj ja sa k nej vrátim :))

ďakujem všetkým, ktorí sa ku mne vracajú a prajem vám príjemnú oddychovú nedieľku :)

vaša dia :-*