dionea

      "Drahý, chcela by som sa milovať s iným mužom." povedala pokojne a rozhodne.
      "Miláčik, to nie je žiadny problém, povedz mi, kedy sa vrátiš domov a dávaj na seba pozor...a nechcete zostať tu? Možno by som sa k Vám pridal, ak nemáš proti tomu nič.... Deti necháme u mamy, hm?" povedal.
      "To je skvelý nápad drahý, vieš, že to tak milujem, ach, už sa neviem dočkať xi" rozkošne sa smejúc odvetila.
     
      Aké opovážlivé a nemorálne, nereálne a neprípustné? Ako by ste zareagovali, keby Vám Vaša zákonitá polovička prezradila, že myslí na iného muža, že sa trápi, pretože Vás miluje a nechce Vám ublížiť, pretože to nesúvisí s láskou, ktorú pociťuje voči Vám, že sa tým pocitom nedá a nechce vyhnúť a nechce k Vám byť ani neúprimná/ý a čokoľvek pred Vami tajiť. Nezmysel? Alebo, že sa mu/jej vo svojich predstavách oddáva tak často, ako len môže a že si nedokáže pre pocit viny a hanby poradiť s týmto problémom, napriek tomu, že nejde o fyzickú neveru? Ešte väčší nezmysel? Ako by ste reagovali Vy ženy, ak by ste vedeli, že sa Vášmu mužovi pri pohľade na krásnu ženu premietne pred očami erotická scéna a chcel by...alebo pozná konkrétnu ženu, s ktorou by tiež chcel, ale... 
     Pre väčšinu (zákonitých) párov je tabu rozprávať sa o príťažlivosti, skutočných pocitoch toho druhého a kvôli pokoju a pohode vo vzťahu sa tieto témy radšej neotvárajú. No nepochybujem o tom, že s týmito pocitmi bojuje väčšina z Vás a zostávajú utajené pred svetom a partnerni. Poznáme tie známe frázy o tom, že sú isté hranice a tie nehodno prekračovať, že ak nie si spokojný/á vo svojom vzťahu, čo väšinou znamená byť spokojná s jedným mužom/ženou, je lepšie ukončiť ho a hľadať naplnenie v inom náručí. Napriek tomu, ženy aj muži potrebujú prejavovať svoju príťažlivosť, túžbu po iných (ženách) mužoch, otvorene prejavovať svoje sympatie, náklonnosť, pretože je tu stále strach z toho, že by to ten druhý pochopil práve tak, ako ste to mienili.
     Máme strach z toho, aby sa naša radosť, láska, túžba voči druhému pohlaviu nepochopila tak, ako ju sami preciťujeme. Pokiaľ sa príjemné pocity pri rozhovore s opačným pohlavím dostavia, buď im vďaka anonymite necháme voľný priebeh alebo ich hneď na začiatku udusíme alebo máme výčitky voči svojim partnerom, ak zájdu ďalej. A je tu ešte ďalšia alternatíva - nechcené, ale nutné pokrytectvo a utajovanie pred polovičkami, pred svojimi priateľmi. Verejne tieto pocity nepriznávame alebo na ne po ich priznaní svojim priateľom veľmi skoro zabúdame. Veď iba nedávno si sa mi zverila, že miluješ iného muža, kým si chodila s Marekom a dnes ťa pohoršuje, že by sa tvojej zadanej kolegyni mohol páčiť niekto iný? Miluješ inú ženu a pripadá ti nemožné, aby tvoja žena milovala niekoho iného ako teba?
     Zažili ste už radosť z radosti iného človeka? Bránili ste sa jej? Je láska niečo iné ako prinášanie radosti tomu druhému? Žena pociťujúca radosť z cudzieho muža, či muž z inej ako svojej ženy? Čo tým strácame a čo nachádzame vo vzťahoch s inými ľuďmi? Ženami či mužmi? Netúžite ich občas pohladiť, vtisnúť bozk na pery či sa prejaviť inak ako je to prípustné? Zdieľať s niekým iným myšlienky, ktoré by mali zostať za dverami spálne, Vašej mysle a vzťahu dvoch milujúcich sa ľudí? Ako vôbec možno hovoriť o úprimnej a oddanej láske tam, kde človek zmyselne myslí aj na iných tak ako na svojho zákonitého? Ako to vôbec nazvať? Neverou myšlienkami i telom? Absenciou svedomia? Porušením posvätného zväzku, za ktorý je nutné kajať sa?
      Kde sú korene nášho strachu? Prečo je nutné potláčať svoje pocity a na verejnosti hrať rolu čestného a bezúhonného páru, ktorý zastáva tisícročiami uznávané normy morálky? Toľko otázok a ešte viac odpovedí. Chcela by som sa o tom s Vami rozprávať a to bez ostychu a strachu z kárania. Nie sme predsa malé deti a dokážeme byť úprimní k sebe aj k iným  luďom. Je to skutočne také jednoduché?
     Na začiatok len jedna jediná otázka: Ako by ste reagovali, keby sa Vám milovaný/á priznal/a k tomu, že miluje (túži po) aj iného muža/ženu a že jeho/ju tým nestrácate, pretože sa jej/ho city voči Vám nezmenili? Je vôbec možné pokojne sa rozprávať (trebárs len hypoteticky)  o takýchto túžbach a pocitoch? Uverili by ste tomu, že tým nič nestrácate, a že sa nemusíte báť rozchodu?

Vaša dumajúca dia :)