dionea

      Boli v tie Vianoce úplne sami, necestovali nikam, ako mnohokrát predtým a Sára sa uličkami parku zatúlala až k svojim spomienkam z detstva.

      Vianoce nemala veľmi rada, vždy sa bála sklamania, ktoré v nej zanechávali už dlhé roky, no tešila sa na veľa vecí. S bratom pravidelne zdobili stromček, vždy sa jej domotali nitky nastrihané na kolekcie, ktoré starostlivo ukladala vedľa seba na matrac a behala z izby do kuchyne, aby občas pomohla aj nervóznej mame. Nemusela nič hovoriť, Sára si vždy prečítala z prudkých pohybov jej rúk, odvrkovania a do seba bijúcich hrncov, že nie je všetko v poriadku.

„Mami, klídek, všetko bude dobré, stihneme to, len sa nejaš, vieš, že sú dôležité iné veci...“snažila sa ju upokojiť.

„Nakrájaj zeleninu, už nemáme toho tak veľa!“ odpovedala.

      Neskôr sa vrátila do izby. Otec zaspal vo fotelke, dnes sa našťastie neopil, držal sa celkom dobre a oni dvaja s bratom zdobili stromček. Veľmi sa na výsledok celodenného úsilia tešila, všetko upratala, prestrela na stolček sladké dobroty, ktoré s mamou ukuchtili, nebola to žiadna sláva, ale prichádzali predsa Vianoce. No ona mala radšej niečo iné, ach, ako sa len tešila na arašídy a mandarinky, dlhé roky ich nikdy inokedy nejedli, len na Vianoce, a keď za oknami padal sneh a doma bol pokoj, čisto a v kachliach praskal oheň, boli to najkrajšie darčeky, aké si mohla priať.

       Spomenula si na otcov fígeľ, vďaka ktorému takmer uverila, že sa zázraky skutočne dejú. Bolo to vtedy, keď bola ešte menšia, šli sa von všetci traja guľovať a možno aj na drevo do kachiel, už si to dobre nepamätala, len na chvíľku, vo svetroch. Na snehuliaka nebolo dosť snehu, no stačilo na to, aby sa tam dvaja chlapci vycikali a zanechali po sebe zlaté stopy, Sára sa k nim pravdaže pridala, a tak ste mohli v tieni nočnej lampy pri dome vidieť tri značkujúce postavy, jednu skrčenú. Keď o chvíľu vyzimení vošli dnu, pod stromčekom stála kopa darčekov a dumkajúca Sára uvažovala, ako to niekto mohol tak rýchlo stihnúť, veď mama mala toľko práce s prestieraním stola.

       Pár rokov po tom žiadne darčeky pod stromčekom nenašli, už boli predsa veľkí a peňazí bolo málo.

„Hotovo!“ radostne zavelila Sára.

„Tak a môže ísť na skrinku, treba ho priviazať o strop, ani na nás v noci nespadol.“ dodal jej brat Peťo.

       Stromček im stál rovno nad posteľou, tak mali ľahký prístup k maškrtám a potajme si z neho po večeroch kradli. Aj ich cica obdivovala lesknúce sa pozlátko na stromčeku a labkou skúmala blyštiace sa ozdoby. Bola ako oni dvaja kedysi, keď sa naň udivene pozerali, vlastne, Sára sa naň s rovnakým údivom pozerala i dnes, mala tieto chvíle rada.

       S bračekom si vymysleli aj iný „vylepšovák“. Kládli zabalené kolekcie na okraj horúcich kachiel a tie sa úplne roztopili, prstom do nich pichali a skúmali mäkkosť, kedy už budú konečne pripravené, aby sa mohli zoznámiť z ich maškrtnými bruškami. Najlepšie bolo, keď tam zostali trošku dlhšie a cukor z kolekcií sa skaramelizoval, to bolo mňam. Takto maškrtili aj niekoľko dní, v pyžamách, v posteli a tie tvrdšie salonky len opatrne odbalili a nechali obaly na stromčeku, aby nestrácal tak rýchlo zo svojej krásy.

       Na Vianoce nepestovali žiadne tradície, neboli veriaci, deti nepoznali starých rodičov, možno aj preto na nich nikto nikdy nespomínal a často nevečerali ani všetci spolu. Občas sa nepodarila ani ryba, inokedy sa otec navečeral skôr a sám, alebo o sebe nevedel. Sára sa často bála, aby zas neprišiel domov opitý a z maminých očí sa na ňu zakaždým pozeral smútok z toho, že svojim deťom nemôže dať viac. No on sa tentokrát snažil a Sára si vydýchla, keď prešiel cez vchodové dvere a nemal zakalené oči.

       Jej mama asi nevedela, že je pre ne najdôležitejšia láska a pokoj, aspoň jeden deň v roku.

       Vracala som sa s manželom pomaličky domov. V novom týždňovom byte nám blikotali vanilkové sviečky, vonku neprestával padať sneh, dali sme si spolu mandarinky, lúskali arašídy, tešili sa jeden z druhého a obaja z tretieho a ja som sa pozerala na malý stromček hrdo stojaci na našej novej skrinke. Budúci rok budeme mať už iný, väčší a voňavý. Sľúbil mi to. A ja ho ľúbilm a verím mu. Spolu sme si pri štedrej večeri priali len jediný darček, ktorý nám nik nemôže dať, aby naše malé bolo zdravé.

      Boli šťastné a aj veselé. 

pekný predposledný deň v roku prajem :)

Vaša diuša :-*